Home

ZASE. ALE...

Kráčam hĺbavou ulicou. Je svetlá ako kút mojej duše. Ostatok v nej je šedý ako obraz, ktorý vnímajú moje oči. Dlaždice. Sta­romestské vydláždené chodníky. Milujem ten pocit. Som sama so sebou a svojimi náladami a problémami. Ľudia, chodiaci vša­de naokolo, sú pre mňa len kulisou mesta, ktoré zbožňujem. Aj tak by ma nechápali. Preto ich hodím za hlavu a nevnímam ich. Vo mne sa preplietajú všetky nálady. Nerozumiem tomu, ale páči sa mi to a vôbec mi to neprekáža. Chcela by som niečo vykričať sve­tu, no nedokážem to. Nemám slová. Ale čo to je? Aha, jeden z mest­ských parkov. Paráda, ostrov prírody. Srdce mi poskočí, no zistí, že som stále sama, a tak sa vráti do hlbiny. Znovu ľu­dia. Ale čo s nimi? Už si ich všímam. Zoznámiť sa s niekým? So svojou potencionálnou láskou? Nie, nie, musela by som sa vy­trhnúť zo svojej hlbiny a kľudu a zároveň neistoty, čo je vo mne. A zo sebaskúmania. Musela by som nahodiť nejaký imidž, aby som zapôsobila. Rozmýšľať. Čo povedať. Aký postoj zaujať. Na­ozaj nie. Ďakujem. Nechcem ľudí. Lásku nepotrebujem. Z ulice? Vážne nie. Ale ľudia sa mi momentálne hodia. Prečo nie? Použijem ich na skúmanie seba. Čo tu robia? Kam idú? Čo vô­bec chcú a čo hľadajú? Vymýšľam ich príbehy. Skúmam ich a tým odpovedám na otázky o sebe. Ale po chvíli si uvedomím - ja chcem byť sama. Zase sama. Odoberiem sa smerom k pustine. Eš­te že máme rieku! Žblnká voda, šumí vietor, sem-tam nejaké tie rastlinky. Usadím sa - a čo? Nemám na to náladu. Už ma to všet­ko prestáva baviť. Príliš ma ľudia vyrušili. Pozerám do prázd­noty, za ktorou sa mi odvíja film tej našej tečúcej moč­ky. Zvuky nie sú. Nevnímam ich. Netreba. A znovu myšlienky. Hu­rá. Konečne. No zase neviem, čo. Nechám to plynúť. Som prí­liš sama. Až sa bojím a striasa ma. Nie, musím utiecť, ne­vydržím to. Pomóc, ľudia, chcem vás. A chcem aj lásku. Síce som to vedela aj vtedy v hlbine, ale myslela som, že budem odol­ná. A predsa aj budem. Nepotrebujem lásku. Beriem ju ako pre­pych. Zaobídem sa aj bez nej. Ale keď príde, neodmietnem. A to už narážam do milého mladého muža a ako sa navzájom ospra­vedlňujeme, zdvíhame zo zeme a oprašujeme, pozýva ma na ká­vu a nachádzam lásku.

Napíšte Rogerovi

Home