Home

ZÁPISKY Z VOJNY

Michal Valo slúžil za vojny na letisku. Mal vodičský preukaz na všetky motorové vozidlá. Hovorili, že je od kolobežky po vzducholoď.
Raz im hlásili haváriu dvoch lietadiel. Veliteľ za ním utekal: „Michal, zoberieme sanitku, ale rýchlo.“
„Nie, ja zoberiem obojživelníka, tým môžeme ísť priamo cez oráčiny, sanitkou by sme išli len po cestách a to je dlho.“
Veliteľ súhlasil a naskočili na obojživelník. Keď dorazili na miesto, bolo tam už veľa ľudí, ktorí sa prizerali, aj pomáhali.
Dve lietadlá s posádkou siedmich ľudí do seba vrazili a spadli dolu. Ešte sa pilot jedného z lietadiel stihol katapultovať. Bohužiaľ mu to nebolo nič platné, pretože sa nabodol na vršok borovice, ktorý zlomil pri páde. Úlomok z kmeňa mal zabodnutý pod pravé rebrá a trčal mu krkom von.
Lietadlá ešte horeli. Medzi troskami boli vyhodené telá posádky. Ako ich oblizoval oheň, ich ruky a nohy sa skrúcali, akoby boli ešte živé. Všade navôkol bolo cítiť zápach spáleného mäsa.
Keď Michal s veliteľom dorazili na miesto, nemohli sa dlhú chvíľu ani pohnúť. Takú hrôzu ešte nezažili. To bolo veľa aj na takého tvrdého chlapa, akým bol Michal a ostrieľaný veliteľ.
Potom zavolali vysielačkou vojenskú čatu, ktorá mala upratať trosky. Nazvážali im telá na korbu obojživelníka. Stačili si všimnúť, že než dorazili prví vojaci, ľudia z dediny okradli obete ako supy. Pobrali im letecké hodinky, kompasy a nerobilo im problémy vyliezť na borovicu a stiahnuť hodinky aj pilotovi. Vtedy Michal uvidel skutočný ľudský hyenizmus.
Zacítili ten odporný zápach spáleného mäsa ešte silnejšie. Veď tie telá boli len pár centimetrov od nich na korbe. Medzi slzy a s odporom ich odviezol Michal do márnice. Nemohol dva dni dať do úst ani chlieb, ako stále cítil ten zápach.

Veliteľ bol dobrý chlap. Učil svojich vojakov narábať s výbušninami.
„Chlapci, toto je rozbuška,“ odtrhol rozbušku z funkčnej bomby.
„Bomba nemôže fungovať, ak nemá rozbušku,“ zobral nožík, že rozreže trubičku, aby vojaci videli, ako to vyzerá vo vnútri. Z trubičky trčali dva drôty.
Ako do rozbušky zarezal, tá mu vybuchla v ruke. Veliteľ prišiel o obidve oči, ruku a časť tváre. Mal poškodené všetky vnútorné orgány následkom roztrhnutia brušnej dutiny a následne zomrel.

Ale Michal Valo mal predsa len vo vojne šťastie. Jedného krásneho dňa, kedy slnko krásne hrialo, mala skupinka vojakov premiestniť na pristávaciu plochu terče. Tréningoví piloti sa potom učili triafať z guľometu dvadsaťdvamilimetrovými nábojmi. Michal viedol nákladné auto s terčmi a niekoľkými vojakmi, ktoré ich mali vyložiť.
Po príchode na letisko Michal potreboval odpočinok. Jednoducho si ľahol na zem vedľa auta na slnko, podložil si hlavu rukou a nechal vojakov vykladať terče. Keď boli všetky vyložené, vojaci sa skryli do bunkrov a začalo sa s výcvikom.
Na Michala zabudli. Ten sa prebral, až keď vedľa neho presvišťali dvadsaťdvojky v rade za sebou a okamžite bežal do bunkra. Ešteže sa pilot netrafil. Keby bol mieril presne, bol by trafil rovno Michala.
„Nič ti nie je? Prepáč, my sme na teba zabudli,“ kričali naňho vojaci od úkrytu.
„Nie, len si necítim ruku,“ zdesene zisťoval Michal.
„Ukáž, prezriem ti ju, či nie si postrelený,“ ponúkol sa vojak.
„Nič tam nemáš.“
„Aha, je len stŕpnutá, ja som na nej ležal,“ spomenul si s úsmevom Michal.

Vojaci pracovali aj v muničnom sklade. Michal bol pridelený k odstraňovaniu mín po Nemcoch. Zvážal ich na nákladnom aute a potom ich prekladali do skladov.
V ten deň mal už robotu hotovú a chystal sa na základňu. Vojaci prenášali míny z auta do skladu. Zrazu jednému neopatrnému vojakovi vypadla bomba z rúk. Michal bol len pätnásť metrov od detonácie. Keď výbuch doznel, obzrel sa na nešťastného vojaka.
Ležal v kaluži krvi, odtrhlo mu obidve nohy. Michal s niektorými, čo prežili, rýchlo odpásali opasky a stiahli mu nohy. Lenže krv z nich striekala, žily trčali z rán ako natiahnuté prsty. O desať minút zomrel v strašných bolestiach. Zahynulo tu pár vojakov na následky poranení črepinami z bomby. Jednému obrovská črepina rozťala líce, koža so svalmi sa mu odchlípila a bolo vidno zuby s celou čeľusťou. Neprežil ani on.
Michal bol veľmi prekvapený, prečo on sám nemal na tele ani škrabanec. Poobzeral sa, kde stál a hľadal príčinu obrovského šťastia.
Uvidel veľký peň po smere výbuchu a v ňom pozapichovaných tisíc úlomkov z bomby.
„Môj milý,“ zašepkal, keď v slzách objal kmeň a začal ho bozkávať, „ďakujem.“

Napíšte Rogerovi

Home