Home

TAKÝ NORMÁLNY KONCERT alebo STALO SA V BRATISLAVE

„Milááááán, Manson tu majú koncéééért,“ zavýjala som na brata.
„Mno,“ vyhlásil flegmaticky ako vždy. Zase je lepšie informovaný ako ja.
„A ideme tam, nie?“
„Čo?“ Mal na ušiach Mansona. Čo iné?
„Daj si to dole, keď s tebou rozprávam. Ja ti tu prinesiem novinku, ktorá samozrejme pre teba novinka nie je, a ty ma ani nepočúvaš...,“ uvedomila som si absurdnosť svojich slov. Ale aj tak, je mladší, tak sa musím tváriť suverénne.
„Vieš, čo ti poviem? Tak ja ti to teda poviem a potom sa nečuduj. Vieš, kde je ten koncert?“
„No... Neviem.“ Samozrejme, že neviem, takéto veci vie vždy brat lepšie a prvý.
„Na našej škole,“ vyhlásil pre zmenu suverénne on.

„Už som skoro hotová,“ kričala som spoza zavretých dverí na Milana. Bol nervózny, lebo sme mali vybavenú audienciu u Marilyna.
„Ešte tam budeš sekundu, tak ťa necháme doma!“
„Ale nechaj ju, aj tak je tu jediná reprezentatívna z nás,“ zastal sa ma Peťo, Milanov kamarát, ktorý išiel na koncert s nami.
Mal pravdu, s mojimi čiernymi dredmi, očami a perami som vyzerala ako Twiggy. No áno, len som nemala ofinu a nebola som chlap.
Keď som vyšla z izby, chalanom spadli sánky. Peťo zrejme nepredpokladal, že budem až tak reprezentatívna.
„Môžeme,“ zahlásila som s víťazným úsmevom.

So skupinou sme sa mali stretnúť v Night Mari. Dorazili sme tam celkom slušne, už tam bol aj Kiko, náš bratislavský Manson, a celá partia našich Mansoňákov.
Yeah, it`s great,“ vrútil sa do dverí ako prvý Ginger Fish a hodil svojou blonďavou ofinkou.
Hneď za ním cupital Madonna Wayne Gacy a uhladil si holú lebku pod žltým čírom.
„Čaute, chlapci,“ ujala som sa hosťovania ja.
Hi,“ dali mi obidvaja tie svoje úchylné pusy.
„Kde sú všetci?“
„Zase sa niekde ťahajú vzadu,“ vysvetlil Madonna.
Halellujah, motherfuckers,“ vtrepal sa s hlukom do Night Maru Marilyn s ostatnými.
Zase som si skoro nohy polámala, ako som vyskočila, aby som privítala mojich chlapcov.
Od každého som dostala po jednej, už známej, úchylnej puse. Ostal mi v ústach dlhý vlas Daisyho Berkowitza. Alebo bol od Johna 5? Ale, kto to má skúmať?
Twiggy Ramirez sa na mňa krásne usmial a povedal svojským: „Ale, dnes vyzeráš úžasne... Takmer ako ja.“ A rozrehotal sa na celé kolo.
„Twiggy, to beriem ako kompliment!“ Rozčúlila som sa.
Keď sa vítali Kiko s Marilynom, mal Marilyn ten istý pocit, ako Twiggy pred chvíľou. Až na to, že Kiko vyzeral naozaj dobre a nebolo to ani potrebné hovoriť.
D`you wanna kiss me?“ Začal Kiko ich obvyklý rozhovor.
No,“ chytil sa Manson.
But I kiss you.
No.
C`mon, everyone wanna kiss me.“ A dali si asi dvojminútovú pusu, načo sa Peťo povracal. Mal ich síce obidvoch rád, ale čo je veľa – to je veľa.
„No, zlatíčko,“ otočil sa Marilyn na mňa a chytil ma okolo pliec, čím výrazne zmenšil konvenčnú vzdialenosť medzi dvomi ľuďmi, „ako sa dnes máme?“
„Fajn, ďakujem, a čo vaša excelencia,“ snažila som sa udržať trasúci sa hlas v rovine sebavedomia a žartu.
„Ó, dokonca excelencia! Pobavila si ma, zlato.“
„Tak teda ďakujem. A čo si dáte,“ mením tému.
„Pivo a rum,“ navrhne typicky Peťo, pričom všetci horlivo súhlasia.
„Čože,“ dobehol s vyplazeným jazykom Riško, dobrý kamarát Kika, „čo to tu počujem? Pivo? No fuj, to je kultivovanosť?“
Potešila som sa Riškovej prítomnosti a jeho typický prednes mi zdvihol náladu.
„Dáme si Jackson`s,“ vyhlásil opäť typicky. „Priniesol som pre mistra Superstara jeden ako darček.“
Toto je Riškova povestná znalosť čaju. Vždy má poruke tie najlepšie.
„Tak to si dám, díky,“ súhlasil Manson, ale ostatní sa odvrátili s poznámkami a dali si pivo a rum. Ja som nasledovala, ako vždy, Riškov príklad. A Twiggy sa pridal k nám.
Bola som rada, že Riško dorazil, pretože si aspoň s Twiggym zafilozofovali. Madonna a ja sme sledovali ich rozhovor. Zatiaľ, čo Madonna väčšinu času nechápal, ja som sa do rozhovoru občas zapojila.

Potom sme sa museli už pohnúť na Zochovu, kde mal byť koncert. Museli sme ísť všetci zadným vchodom, pretože na ulici sa už tlačil značný zástup fanúšikov. Manson povedal, nech zostaneme na balkóne, kde bolo V.I.P. oddelenie. Súhlasili sme, aj tak odtiaľ bol lepší výhľad.

Koncert bol dobrý, ako vždy. Potom bola ešte V.I.P. párty. Trvalo dve hodiny, kým sa fanúšikovia vypratali z priestoru školy. Riaditeľ školy prišiel za bratom a povedal mu, že teraz mu dáva objekt na starosť, lebo musí súrne odísť. Dostali sme kľúče od budovy a párty mohla začať.

Z reproduktorov znel Marilyn Manson a hostia boli rozlezení po celej budove. Teda, boli aj vonku, čo som o chvíľu zistila.
Cez okno som videla Riška. Vyšla som hlavnou bránou von, aby som sa pripojila k rozhovoru, lebo všetci sa mi niekam stratili.
„Myslím, že keď uprednostníš fakt, že všetci sme aj tak rovnakí, vyjde ti to v závislosti od paradoxu, že je dogmou, že každý sme iný. Nedá sa už ničomu veriť... Ahoj,“ zbadal ma Riško, ktorý niečo tlačil do hlavy Johnovi 5. „Tak ako sa bavíš?“
„Ale dobre. Prišla som vás pozrieť, všetci sa niekam rozutekali.“
„Mali by sme ich pozháňať, nech sa bavíme spolu,“ pochopil ma empatický Riško.
Stretli sme akurát Twiggyho s Kikom a Marilynom. Twiggy ma chytil za ruku a viedli sme nejaký rozhovor. Vtom dobehol Peťo a ťahal Twiggyho za druhú ruku.
„Twiggy, Twiggy, poď sa pozrieť, ako sa mi najviac páčiš! Idem ti ťa ukázať, poď.“ Ale to už ho ťahal dolu po schodoch a my sme utekali za nimi.
Keď sa konečne zastavili, Peťo s ohníkmi v očiach ukázal prstom dolu.
Twiggy v bielej nočnej košeli leží schúlený pod schodami. Mŕtvy?

Napíšte Rogerovi

Home