Home

PRAŠIVÁ OVCA

Rišo, už po toľkýkrát tento mesiac, znovu zatúžil po pive. Zdvihol sa, šikovne uchytil svoju starú, ale dobrú koženú bundu, schmatol kľúče a zabuchol dvere. Cestou dolu po schodoch si ešte narýchlo obliekal bundu. Prešiel cez cestu, ani sa len neobzrel. Veď tu, ako vravieval, na konci sveta, autá často nechodia. Na chodníku sa opäť zastavil a zahľadel sa na dom: „Tak tu som prežil veľa dobrého...“ Pohol sa, natiahol ruku a ukazovákom potlačil zvonček s nápisom Horák.
- Áno? – ozval sa príjemný ženský hlas.
- To som ja, - povedal znudene Rišo.
- Aha, na pivo. Už som dole, - pochopilo dievča.
Za minútku zbehlo po schodoch asi dvadsaťročné dievča v riflovom čiernom oblečení a tmavomodrom tričku.
- Ahoj, Rišo, - naklonilo sa a vlepilo Rišovi pusu.
- Zdar, Aňa, - zahlásil Rišo a pusu opätoval.
Veď sa poznajú už desiaty rok a za ten čas sa dobre spoznali. Aňa si občas vyšla na nákupy alebo len tak pokecať pri káve s Rišovým dievčaťom Esterou. Estera bola od nich o dva roky mladšia. Pracovala ako čašníčka a bývala ešte s rodičmi. Občas prespávala aj u Riša. Zajtra budú oslavovať pol roka, čo spolu chodia. Aňa nebola príliš nadšená Esterinou spoločnosťou, ale pomaly si na ňu zvyká. Hlavne na jej naivitu. Estera bola vzorné dievča rodičov. Bola Rišovi vždy verná a veľmi ho ľúbila. Rišovi istým spôsobom na Estere záležalo, ale nijak extra sa o to nezaujímal. Aj tak ju podvádzal ako každú inú. Rišo mal povesť rebela. Naozaj taký bol. V sedemnástich nechal gympel. Mal na to, dokončiť ho, ale chcel viesť voľný život. Vďaka svojej inteligencii si zarobil nejaké peniaze a odišiel od rodičov. Doteraz Rišo robil u kamaráta vo firme. No pred mesiacom ho kamarát musel prepustiť, lebo firma krachovala. A odvtedy Rišo nadával na všetko, vôbec s ním nebola sranda ako predtým. Ušetrené peniaze sa mu rýchlo a isto míňali a Rišo si nevedel nájsť žiadnu prácu. Estera ho chcela z toho dostať, ale Rišo sa už nechcel o nič zaujímať, len o chľast. S Esterou už skoro len spal, ale robila mu dobre jej prítomnosť, že sa oňho niekto staral. No aj tak ju podvádzal v podniku, kam chodili s Aňou od štrnástich, ale Esteru tam nikdy nebral. Už sa to stávalo pravidlom, že sa Rišo zobral, zazvonil Ani a išli spolu na pivo. Ani sa to už nepáčilo, že je taký smutný a ignorantský, ale radšej s ním chodila, pretože len ona vedela, ako ho ubrzdiť, aby veľa nepil. Nikomu inému sa to nepodarilo. Aňa nevedela, ako mu pomôcť. Snažila sa s ním byť čo najviac, aby si niečo nespravil. Rišo bytostne neznášal, keď ho niekto kontroloval alebo usmerňoval. preto sa ani Aňa nemohla snažiť spýtať sa ho, ako mu môže pomôcť. Skúšala to aj u jeho rodičov, ale u nich už dlho nebol. Na Esterinu radu ani nečakala, pretože Estera sa v takýchto veciach vôbec nevyznala.
Dnes si zase sadli do Benediktu na pivo. Aňa sa snažila byť v pohode, no stále musela myslieť na Rišovo trápenie. Rozplakala sa. Rišo sa na ňu pozeral, potom si ju privinul k sebe.
- Neplač, moja, stalo sa ti niečo? – pýtal sa starostlivo.
- Ty ma trápiš. Už to nevydržím, bojím sa o teba, Rišo. Chápeš to? – hovorila cez slzy.
- Netráp sa moja. Toto je moja vec a ja si ju vyriešim. Ide iba o to, že nemám prácu a peniaze. Ale všetko bude fajn.
Rozprával ticho, pokojne a s láskavou opaterou v hlase. Ešte dopil svoj pohár piva, schmatol Aňu za ruku a vytiahol ju von.
- Poď, moja, za mnou. Nič nehovor a poď.
Išli starým mestom. Rýchlo, takmer bežali. Išli mlčky, Aňa bola zmätená, ešte si utierala slzy, ale radšej nič nehovorila a len utekala za Rišom. Rišo, stále držiac Aňu za ruku, sa k nej obrátil, záhadne sa usmial. Aňa nevedela, čo to znamená, ale skúsila sa usmiať pomedzi usychajúce slzy. Ako utekali po kamenne vydláždenej ceste, dorazili ku starým hradbám. Boli asi meter široké a pod nimi dvanásť metrov hlboká priepasť.
- Poď hore, - povedal Rišo hravým veselým hlasom a vyskočil na múr. Ani sa až zatočila hlava, ale nechcela odporovať. Radšej sa prekonala a vyliezla na múr za ním. Rišo chytil Aňu za ruku a podišiel úplne k okraju hradby. Dolu, pod nimi bola autostráda a tlmený hluk áut doliehal k nim. Do tváre im fúkal silný, neskoro letný vietor. Aňu striaslo. Bála sa o seba aj o Riša, a preto cúvla a so sebou stiahla aj Riša. Zoskočili z múru na chodník. Aňa schytila Riša za plecia a otočila si ho k sebe. Pozrela naňho vyčítavým a spýtavým pohľadom. On len pokrčil plecami, zobral Aňu za ruku a pomaly sa pohli domov. Rišo nič nehovoril, pozeral priamo pred seba a Aňa nechápavo naňho.
Pred Aniným domom sa rozlúčili, Rišo dal pusu Ani a prešiel cez cestu do svojho bytu. Len čo sa natiahol do vane, zvonil telefón. Vybehol z vane, zdvihol slúchadlo, ešte nestačil nič povedať a z aparátu sa ozvala Estera.
- Rišo, čau. Musíme sa stretnúť, potrebujem sa s tebou porozprávať. O tridsať minút som u teba. Maj sa.
Zložila. Takúto ju Rišo nepoznal. Pozrel na slúchadlo, zavrel ústa a položil.
Usušil sa, hodil na seba rifle, uvaril si kávu a čakal na Esteru. O polhodinu dorazila.
- Ahoj, - povedal ospalo Rišo, ani sa na Esteru nepozrel.
Ona, nič nespozorujúc, mu dala pusu.
- Nazdar, Riško, ako sa máš? – spýtala sa neisto.
- Ani sa nepýtaj, - nepridal jej na istote Rišo.
Rišo kývol hlavou smerom do izby, nech sa Estera posadí. Ako na ňu pozeral, uvedomoval si, že ju nemiluje a že to už medzi nimi nemá cenu.
- Tak, o čom chceš hovoriť? – spýtal sa s nezáujmom v hlase.
Chcel jej aj naliať kávu, ale pomyslel si, že by uňho ostala dlhšie, ako bolo treba, a tak jej ju neponúkol.
- Dobre, láska, poviem to na rovinu, - začala, nič netušiac, Estera.
- Istým spôsobom je to radostná správa, ale môže byť, že to tak nezoberieš. Som trošičku neistá. Dnes to viem na sto percent, mám to potvrdené, že čakáme naše dieťa. Si rád? - spýtala sa s nádejou v hlase Estera.
- Dieťa... – opakoval neprítomne a zarazene Rišo.
- Naše dieťa... Som rád?... Dieťa...
Až sa Estera zľakla.
- Rád?!? – zahučal Rišo na Esteru.
- Či som rád? To dieťa je omyl. Dáš si ho zobrať, lebo ja už s tebou pokračovať nebudem. Už som ti to chcel povedať. Pomaly strácam byt a ty čakáš dieťa? Čo si odo mňa sľubuješ?!?
Estere sa zatmelo pred očami, prišlo jej nevoľno. Schmatla si veci a s hysterickým plačom vyletela z Rišovho bytu. Rišo sa chytil za hlavu, zhlboka sa nadýchol a otvoril si whisky. Už ho Estera netrápila.
- Čo budem robiť? – spýtal sa naštvane sám seba.
Keď dopil whisky, obliekol sa a vypratal sa z bytu. Nezavrel dvere a vyliezol z domu na ulicu. Červený ford prechádzajúci okolo mu zatočil hlavou. Zapotácal sa a pohol sa ďalej smerom k svojmu miestu pri hradbách. S námahou sa tam po desiatich minútach dostal. Nahol sa cez okraj múru, pozrel na autostrádu hlboko pod sebou a silný vietor mu fúkol do tváre. Snažil sa vyliezť na hradby, ale trvalo mu to dosť dlho. Postavil sa rovnými nohami na múr, roztiahol ruky a nechal si plávať teplý vzduch okolo prepitého tela. Zatvárali sa mu oči, pomaly strácal vedomie, a preto spadol dole hlavou vedľa autostrády.
V tom čase sa Estera išla vyplakať k Ani. Aňa sa o jeho neprimeranom správaní k Estere chcela dozvedieť aj priamo od Riša. Vedela, čo je medzi nimi a vedela, čo k Estere cíti, ale toto by Rišo normálne neurobil. Aňu to prekvapilo, tak k nemu zbehla.
Keďže nikto neodpovedal na zvonenie z vchodového zvončeka, vybehla hore na poschodie. Uvidela otvorené dvere Rišovho bytu. Veľmi sa zľakla. Pomaly, so srdcom v krku otvárala dvere. Vošla opatrne dnu, ale nič nenašla. Ani Riša. Až v izbe pohodenú fľašu od whisky. Všetko jej do seba zapadalo.
Aňa vybehla z bytu a utekala pod hradby čo jej sily stačili. Udýchaná, s búšiacim srdcom dorazila k múru a s poslednou nádejou pozrela do priepasti. Keď uvidela bezvládne telo Riša dolu pod múrom, s vyplašeným, bezmocným pohľadom úplne vyčerpaná sa zosunula pod múr. Až teraz si uvedomila situáciu a začala hystericky plakať.
Nad mestom sa stmievalo. Tichučké zapadajúce slnko sa lúčilo so všetkými, okrem Riša.
Konečne sa Rišo podobal na svoj život – na zemi a smradľavý ako prašivá ovca.
Neplač, moja, stalo sa ti niečo? Je to moja vec a ja si ju vyriešim sám...

Napíšte Rogerovi

Home