Home

Plač po smiechu alebo smiech po plači

I.

„Tak to nech mi nerobí. Hajzel jeden! Čo si vôbec o sebe myslí? Vtrhne sem len... Ále, kašlem na neho. Veď on ešte dolezie. A potom mu ukážem. Panebože, to ma nemôže trochu rešpektovať?!? Veď aj ja som človek!“
Pri tejto vete sa, pobehujúc po byte a premiestňujúc všetko hocikam, konečne zastavila a s utierkou v ruke – v druhej mala masť proti reume – sa zamyslela. Chcela si overiť pravdivosť svojej myšlienky – či je ešte vôbec človek. Jeden si dnes nemôže byť istý ničím.
Našla najbližšie zrkadlo a zahľadela sa s neistotou doňho. Zbadala svoj prekvapený obraz s neučesanými vlasmi okolo tváre a na líci mala šmuhu od atramentu. Zasmiala sa, až keď si uvedomila absurditu svojho správania. Padla do kresla a snažila sa uvoľniť. Odhodila utierku a masť proti reume, ktoré ešte stále držala v jednej a druhej ruke. Nikdy presne nerozoznala, ktorá je tá prvá a ktorá druhá. Musela sa na chvíľu zamyslieť, pretože jej nenapadalo, ako by sa mala uvoľniť. Spomenula si, že kedysi čítala nejakú knihu o jóge, tak sa pokúsila ísť týmto smerom. Spojila si dlane a zhlboka sa nadýchla. Myšlienkové pole sa jej vyjasňovalo. Cez priehľadné sklo poznania našla porozumenie s ním. Uvedomila si, prečo sa tak správa. Veď je to iba chlap a – miluje ju.

II.

Deň začal ako obvykle. Prvou jej úlohou bolo zobudiť sa. Ako to nenávidela! Keď si pootvárala všetky oči, zistila, že prší.
„Ešte lepšie,“ vrčala ironicky a od nervozity sa rozplakala. Nemala rada dážď, keď bolo ráno. Našťastie o chvíľu prestalo pršať a vyšlo slnko. To jej náladu zlepšilo. Ale stále ránu nemohla odpustiť, že musí vstávať.
„Dám si...,“ rozmýšľala nahlas, „čaj.“
Zo skrinky v kuchyni vybrala plechovicu so zeleným čínskym čajom, pretože sa preňho rozhodla. Napustila pol litra vody do variča, keď sa jej začalo chcieť ísť na záchod. Zabudla preto na rýchlovarič, pričom zabudla aj na to, že rýchlovarič dostal svoje pomenovanie preto, že varí rýchlo, a utekala na wécko.
Mala dobrý pocit po vykonaní práce, a tak zostala chvíľu rozjímať. Záchod bol jej obľúbenou miestnosťou. Veď čo jej tam chýbalo?
Varič sa zatiaľ poponáhľal ešte viac, urazený v domnení, že naňho zabudla.
O chvíľu si naňho ale spomenula, no keďže sa nič nedialo a nezáležalo na tom, či si spomenie alebo nie, nejako extra sa neponáhľala. Úplne bežne vyšla zo svojej obľúbenej miestnosti, vošla do kúpeľne a po umytí si rúk išla navštíviť varič. Bol samozrejme vypnutý a voda dávno zovrela. Výsmešne sa naňho zasmiala. Vyhrala som! Potom si zaliala čaj a ako inhalovala výpary šíriace sa z neho, nemyslela na nič. To ráno prežila celé bez myšlienok. (Aspoň vážnejších.)

III.

Cestou do roboty sa dostala do dopravnej zápchy. Keďže bolo teplo, nechala si na aute stiahnutú strechu. Aj tak slnko pieklo ako divé a ona mala dnes tú prekliate dôležitú schôdzu. Musela zapôsobiť svojím novým návrhom. Mala prednášať pred všetkými, a tak si musela obliecť ten elegantný kostým. Bol tmavomodrý s krátkou sukňou a v tých lodičkách sa vôbec nedalo jazdiť. Na jednej križovatke si ich naštvane vyzula a s nenávisťou hodila pod palubnú dosku. Obzrela sa vedľa seba. V perfektnom terénnom aute videla namakaného frajera, celého v koži, na nose mal tmavé okuliare a drzo sa na ňu usmieval. Vybuchla do pohŕdavého výsmechu, ale zároveň bola celkom rada. Možno v tom kostýme nevyzerá tak zle. Ale predsa len vkus je vkus.

IV.

Keď prechádzala vstupnou bránou ich firmy, zase si všimla, ako každé ráno, architektúru tej budovy. Ale ešte stále neprišla na to, či sa jej páči alebo nie. Bola to moderná sklenená budova, a také neznášala, ale táto mala niečo do seba. Vo vstupnej hale sa pozrela na veľké nástenné hodiny, ktoré, ako prízvukoval šéf na každej porade, išli presne. Vždy sa zaoberal maličkosťami a dbal na presnosť. Tá ale nikdy nebola jej silnou stránkou. Nieže by chodila všade neskoro, ale keď sa chcela niekam načas dostať, vyrušil ju telefonát, nevyžehlené oblečenie, rozbitý kvetináč a bolo treba povysávať hlinu, neštartujúce auto, dopravná zápcha, nejdúce autobusy a rôzne iné maličkosti, ktoré ju robili roztržitou a nedochvíľnou. Alebo keď si dala všetku tú námahu a prišla skôr, bolo to zase príliš skoro. To jej ale neprekážalo, lebo aj keď mala čakať, nerobilo jej to problémy, nikdy sa nenudila.
Mala ešte polhodinu čas. Chcela sa aj tak ešte pripraviť, pretože včera, ako sa pohádala so svojím chalanom, nemala myšlienky na to, aby dokončila svoju prácu. Ale bola si istá, že to doženie ráno, preto si nerobila starosti a mala celkom dobrú náladu.
Pri pulte pozdravila svoju spolupracovníčku. Ona sa na ňu usmiala. Bola vždy milá a občas sa spolu fajn porozprávali. Bola prvá, ktorá sa jej prihovorila, keď prišla robiť do tejto firmy. Nemala vtedy inú možnosť a keď sa jej ponúkla príležitosť pracovať tu, urobila to kvôli rodičom. Tí mali z dcéry radosť, aj keď nevedeli a nechápali, že ona sa cíti nenaplnená. Už si zvykla. Je veľmi prispôsobivá a život berie, ako plynie. Vraj je to známkou životaschopnosti, tak ju jej vlastnosti tešia a uzavrela to s nádejou na lepší budúci život.
Po chodbe so šedým kobercom a takmer vkusnými obrazmi, dvomi palmami a tromi nádhernými stoličkami sa blížila k svojej kancelárii. Nikto iný v nej nebýval, má ju sama. Mala rada samotu. Cítila sa tu celkom fajn. Už dlho rozmýšľala o tom, že by si prerobila kanceláriu úplne podľa svojho vkusu. Väčšinou sa ale potom zasmiala, že by na sto percent vyzerala ako nejaký podnik, do ktorého chodievala večer s kamarátmi. Nanosila by si sem svoje veci, povešala po stenách predmety, ktoré v nej vyvolávali spomienky a v byte jej aj tak zavadzali. Odstránila by predovšetkým ten nevkusný nábytok. Okrem jej stola. Bol z masívneho tmavého dreva a poruke mala všetko. Nakoniec všetky myšlienky zavrhla, pretože tým by sa vedome podvolila a ona tu predsa nechcela ostať navždy. Chcela zmeniť svoj život. Tak si aspoň nechávala malú nádej.
Jej kancelária bola tichá a ponúkala súkromie. To bolo perfektné. Išla sa pripraviť na prednášku.

V.

Zavrela za sebou dvere od svojej kancelárie. Spokojne sa usmiala a vydýchla. Tak predsa len mala úspech – šéf prijal jej návrh. Posadila sa do kresla a premýšľala, kto všetko jej gratuloval a kto to myslel aj úprimne. Na hodinkách mala o dve minúty pol jednej. Rada by sa niečoho najedla. Nemala však náladu ísť von – a so sebou si zobrala len grepový stopercentný džús. Vybrala z poličky svoj pohár, ktorý mala z jedného baru, v ktorom oslavovala svoj prvý Silvester mimo domu. Boli to dobré časy, ale už je to všetko preč. Až na jedno – na jej chalana. Vtedy sa síce ešte nedali dokopy, ale tam ich zoznámili kamaráti. Keď si naliala do pohára džús, vynorila sa jej myšlienka na jej chalana. Úplne zabudla, že sú pohádaní, a to ju bolelo.

VI.

„Áno, prosím,“ zdvihla slúchadlo.
„Máš návštevu.“
Nechápala a v mysli preberala možnosti, až znervóznela.
O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď sa objavil vo dverách.
Ale on si namiesto pozdravu kľakol, spoza chrbta vytiahol nádhernú kyticu: “Láska, možno sa ti to bude zdať ako klišé, ale všetky slová myslím úprimne. Si pre mňa všetkým, si svetlom môjho dňa. Veľmi sa ti za včerajšok ospravedlňujem, ale hádky patria k životu. Chcem ho prežiť s tebou, tak si budeš musieť na to zvyknúť. Chcela by si prežiť život po mojom boku?“ Dodal v očakávaní.
To napätie sa nedalo vydržať. Uvedomila si, že sa v nej zmietajú všetky možné pocity a spomenula si na hodiny psychológie na strednej. Premietala celý svoj doterajší život, čo bude potom, chce s ním prežiť ďalšie roky? Asi...
„Áno,“ vyhŕkla po chvíli a od šťastia sa rozplakala. Veď mal pravdu. Bol rozumný, vždy.
V šťastnom objatí jej zašepkal: „Gratulujem, zlato...“
„Ako si to...,“ pozrela naňho nechápavo so slzami v očiach.
Bol rozumný.

Napíšte Rogerovi

Home