Home

NEUKRADNEŠ, NEMÁŠ

Pred vojnou boli v Čechách štátom podporované české školy. Hlavne v Sudetoch. Českých rodín ubúdalo a veľa ľudí bolo ponemčovaných. Bežne sa stávalo, že v dedine boli len tri české rodiny. Žiaci v obecných školách dostávali zadarmo zošity, výkresy, ceruzky, perá. Keď sa písanka vypísala, žiak prišiel za učiteľom a ten mu podal novú. Na desiatu dostávali pletenku a pol litra mlieka. Rodičia nemuseli zaplatiť škole ani halier. Okrem toho dostávali každý deň obed: polievku a buchty, alebo niečo podobné.
Ludvík, malý chlapec z chudobnej rodiny, chodil do takejto školy. Rád sa učil, lebo vedel, že má veľké šťastie, že môže chodiť do školy.
„Tati, pán farár nám povedali, aby sme priniesli päť korún,“ prišiel raz domov.
„A na čo pán farár chcú päť korún?“
„Vravia, že si musíme kúpiť bibliu na vyučovanie.“
„Cirkev bola vždy chudobná... Ej, bodaj ich!“
„Ale, otec,“ zahriakla ho žena. „Ako to pred tým chlapcom rozprávaš?“
„Dobre, synak, tu máš päť korún a odkáž pánu farárovi pozdravenie.“
Ludvík vedel, že nemajú veľa peňazí. Vypomáhal doma, ako sa dalo. Chodil pásť husi, v lese zbieral huby a raždie, pomáhal otcovi orať na gazdovom poli a mame okolo domu.
S celou triedou chodili namiesto telocviku s pánom učiteľom po horách a zbierali sladké drievko a hluchavku. Učiteľ ale nikomu nedovolil liezť po skalách. Išiel tam sám a deťom zhadzoval sladké drievko, ktoré dievčatá a chlapci opracovávali. Pán učiteľ skladoval nazbierané drievko a sušil hluchavku na povale školy. Potom ich predával a za utŕžené peniaze brával triedu vždy buď do Prahy alebo niekam do prírody na výlet, podľa toho, koľko peňazí získali predajom.
Raz bol Ludvík na návšteve u kamaráta. Vtedy už pripojili Sudety k Nemecku a bolo vyhlásené stanné právo. Chlapčisko si z toho nič nerobilo, nevedelo, ako je to vážne. Nemeckí vojaci sa prechádzali všade, už aj v ich dedine.
U kamaráta hrali šachy a pozabudli sa. Bolo už niečo po desiatej hodine večer. Ludvík nedbal a išiel domov, lebo by sa rodičia báli.
Halt,“ zaznelo mu za chrbtom. Ludvík zastal a keď sa otočil, uvidel nemeckého vojaka, ako naňho mieri samopalom. Nebolo mu všetko jedno, ale vedel, že Nemci strieľajú len na úteku.
Lauf!
Ludvík sa ani nepohol.
Los,“ kričal už nahnevaný vojak. Ludvík sa mu spriama pozeral do očí.
Vojak zložil samopal, aby ho zmiatol a čakal, že bude utekať. Ale Ludvík nič.
Lauf!
Znovu naňho namieril samopal. Hneď nato ho zložil a otočil sa, že odchádza. Ludvík vedel dobre, že sa teraz otočí so samopalom naspäť. A potvrdilo sa mu to. Bol odhodlaný tam stáť. Nemec to ešte zopárkrát vyskúšal a potom už definitívne odišiel. Ludvík vedel, že samopal zabíja asi do sto metrov, tak počkal, kým nebude Nemec v dostatočnej vzdialenosti a potom vzal nohy na plecia a utekal, čo mu sily stačili, domov.
Na druhý deň išiel okolo rybníka. Práve sa v ňom kúpal nemecký vojak so slečnou, ale Ludvíka nezbadal. Vedľa rybníka bol sklad antikorového príboru. Vonku boli uložené príbory z nejakou vadou, ktoré sa mali znovu roztaviť.
„Mohol by som zobrať domov mame nejaké príbory, určite sa poteší,“ rozmýšľal. Počul už od druhých detí, že ak niečo neukradneš, nebudeš mať. Všetci to robili, prečo by nemal aj on. Na taký príbor by v živote nemali a on chcel urobiť mame radosť.
Mal na sebe trenírky a tričko. Strčil si ukradnutý príbor za tričko a išiel domov. Vtom ale naňho vybehol z rybníka nemecký vojak, obliekajúc si vojenskú blúzu, a kričal: „Halt!
Ludvík zastal vo vysokej tráve. Keby uňho vojak našiel ukradnutý príbor, bol by povýšený. Chytro odtiahol gumu od trenírok a príbor padol cez nohavicu do vysokej trávy. Otočil sa na prichádzajúceho vojaka.
Komm,“ volal ho na cestu. To bolo Ludvíkove šťastie, že nešiel k nemu do trávy.
„Čo si to ukradol?“
„Nič.“
„Neklam, prezriem si ťa.“
„Môžete,“ vyhlásil Ludvík.
Vojak ho prehľadal a nič nenašiel. Čudne skúmavo si ho prezrel. Ludvík sa len sladko usmial.
„Môžeš ísť,“ zasalutoval mu vojak.

Posledné týždne pred vojnou chodili české deti do školy aj o hodinu neskôr. Keď prišli do triedy, učiteľ len povedal: „Ja viem... Sadni si.“
Cestou do školy čakali na ne nemecké deti, ktoré ich prenasledovali a bránili im chodiť do českej školy.

Keď už bolo jasné, že vojna vypukne, povedal učiteľ deťom, nech si rozoberú knižnicu.
„Berte si všetko domov a tam si knihy dobre schovajte. Lebo keď prídu Nemci, budú ich páliť,“ povedal so smútkom, ale aj statočnosťou v hlase.

Po začiatku vojny si Ludvíkova rodina musela chrániť doslova holé životy útekom a knihy zostali doma...

Napíšte Rogerovi

Home