Home

Môže za to čaj

Zase som sa mala stretnúť so svojím zlatíčkom v našom obľúbenom podniku. Prišla som tam ako vždy neskoro a polovica partie tam už bola. Kiko s Marilyn, naši zaľúbenci, moje zlatíčko Lukáško, Alicka – najmilšie dievča na svete a Riško, ktorého mám, napriek tomu, že mám Lukáška, veľmi rada a ako človeka si ho možno až príliš vážim.
Riško je dvadsaťročný študent sociálnych prác. Považujem ho za veľmi inteligentného človeka. Navyše mi je záujmovo blízky. Jednoducho ideál.
Riško miluje čaje. Vie o nich všetko. Dnes doniesol jeden z najdrahších – údený Jackson`s.
„Už si niekedy lízala pahrebu?“ spýtal sa ma provokačne.
„Zase si múdrejší,“ odvrkla som mu ironicky a dala som pusu Lukáškovi, ktorého som držala za ruku.
Asi som si uvedomila, že taký čaj v živote piť nebudem a musím využiť situáciu, tak som sa s falošným úsmevom a iskričkami v očiach otočila na Riška.
„Riškóóó, prosím ťa... Mohla by som sa napiť?“ skúšala som.
„No, ešte si to rozmyslím...“
Medzitým sa snažil zachrániť situáciu Lukáško: „Riško, priniesol som ti tie diskety s pornom.“
Ten samozrejme zareagoval: „Dúfam, že sú tam aj nejaké trinástky, tie mám rád.“
„A mňa nemáš rád, ja som tiež mladučká,“ využila som to.
„Ale nie; koľko máš rokov?“
„Dvanásť –“
„Tak ťa mám rád, poď sem,“ prejavila sa v Riškovi úchylka.
„Keď už sme pri tých rokoch,“ radšej zmenil tému, „vieš, koľko má tento vedľa teba?“ Ukázal na Lukáška.
Keďže som naozaj nevedela, chcela som to zakryť odpoveďou: „Jedenásť?“
„Ale nie, vážne.“ Trochu som sa zľakla. Cítila som v tom niečo osobné. Žeby sa mu nepáčilo, že s Lukášom chodím?
„Má pätnásť,“ dokončil a odvrátil sa.
Mladý mal depky, či viem, koľko má rokov. Pane bože, veď ja si to s ním vybavím. Lezie mi to na nervy.
V duchu som sa nadýchla a usmiala som sa na mladého.
„No tak, Riško, keď ma nemáš rád, tak sa napijem.“
„Tak sa teda nenapiješ...“
„Tak dík. Daj to sem.“
S návalmi šťastia sa vo mne miešala odporná chuť popola. Rázne som to dala Riškovi najavo, ale on si mlel ďalej svoje o tom, ako mu tento čaj prečisťuje chuťové bunky.
Nahral mi do kariet.
„Vieš, ako som robila rozhovor s Kikom. Hovoril aj o tebe.“
„A čo také,“ vstával a zastrašoval sa Kikovi. Zjavne som ho zaujala.
„Vraj keď sa zamiluješ do nejakého dievčaťa, trvá to dlho, kým ťa to pustí.“
„To je pravda.“
„No a mne by nevadilo byť jednou z nich,“ vypálila som nečakanú ranu.
Riško chvíľu váhal, akoby si opakoval moje slová, či ma správne pochopil.
„To vážne? Ja súhlasím,“ povedal nakoniec.
„Som rada, len si musíš byť stopercentne istý, aby som sa vedela zariadiť.“ A obidvaja sme sa s úsmevom pozreli na nič netušiaceho Lukáška, ktorému som vzápätí pustila ruku.

Napíšte Rogerovi

Home