Home

Hodnoty, problém mladých a starých

Hodnota je priorita, ktorá je hnacím motorom celého ľudského snaženia. Každý človek má úplne iný hodnotový rebríček, ktorý sa ešte počas života mení. Preto ľudia konajú odlišne. Niektorí sa preto ani nemusia pochopiť.
V útlom detstve sú hodnoty pomerne prosté: rodičia, vlastná osoba či hra. Človek si ich vtedy neuvedomuje, ale prirodzene riadia jeho život, podľa inštinktu. V neskoršom detskom veku príde na rad aj zodpovednosť, povedzme za vlastný prospech v škole. Už sa musí zmeniť hodnotový rebríček. Človek sa naučí, že v ľudskej spoločnosti nemôže robiť to, čo sa mu práve chce, ale má aj nejaké povinnosti, ktoré, keďže sú väčšinou nepríjemné, by mali byť na popredných miestach, aby ich zodpovedne splnil.
Objektívne je obdobie dospievania považované za najťažšie životné obdobie. Človek sa za krátky čas veľmi zmení. Okolie zmenu vníma predovšetkým na fyzických premenách, samotný dospievajúci na zmene a striedaní svojich nálad a pocitov: mení sa aj psychicky. Musí si nanovo obľúbiť alebo zmieriť sa s novým človekom, ktorým je nepochopiteľne on sám. Do popredia záujmov sa dostáva láska, kamaráti, záujem o vlastný výzor, na svojej hodnote strácajú rodičia, učitelia a iné autority. A to preto, že mladý človek sa potrebuje prirodzene osamostatniť, ako každé iné zvieracie mláďa. Stále ešte hľadá seba samého, človeka, ktorý v ňom vyrastá. Musí nájsť zaradenie do spoločnosti. Je paradoxné, že dnešní mladí ľudia sa o to pokúšajú práve prostredníctvom svojvoľného vyradenia sa zo spoločnosti, aspoň zdanlivého. Poskytuje to dostatok slobody a menší pocit zodpovednosti, aby sa okľukou vrátili a našli si miesto v spoločnosti.
Mladý človek je ovládaný svojimi hormónmi, ktoré musí vedieť naopak on ovládnuť. Keďže sa stále hľadá, je náročné vedieť si zodpovedne určiť hodnotový rebríček.
Mladí sú plní ideálov. Často sú nesplniteľné, ale pomáhajú im dosiahnuť v živote ich ciele, a keď nie ich, tak aspoň optimum v živote. Je veľmi dôležité, aby mal človek sny a hlavne, aby sa ich nevzdával. Niektoré sa podarí splniť, ale podarí sa im to len a len vlastnými silami. Nesmú sa vzdávať, inak by nič nedosiahli. Správne usporiadanie svojich životných hodnôt im umožní koncentrovať sa na svoje sny a hlavne na ich splnenie. Človek by mal vedieť, čo a kedy robiť, aby bol v živote úspešný. Samozrejme, že niekto to zvládnuť môže, ale je dôležité sústrediť sa na menšie množstvo aktivít, ktoré si človek určí ako priority. Je veľmi ťažké zvládnuť, keď mladý študent má školu, zakladá si kapelu, chodí na angličtinu a autoškolu, má veľa kamarátov a začína vzťah. Vždy tento ideálny plán na niektorom bode skrachuje.
Človek to nemá ľahké ani v dospelosti. Najčastejšia je otázka: rodina či kariéra? Hlavne ženy kľučkujú medzi hodnotami zamestnanie, manžel, deti, vlastné záujmy, rodičia, prípadne manželova rodina a vlastné kamarátky. Oveľa ľahšie je podľa môjho názoru rozhodnúť sa len pre kariéru. Pretože rodina znamená veľkú zodpovednosť a ak si chce niekto založiť rodinu, mal by byť zabezpečený finančne a inak materiálne. A na to vo väčšine prípadov potrebuje zamestnanie a s tým spojené finančné ohodnotenie. Ak je takto človek pripravený, myslím, že je len prirodzené, že na najbližších niekoľko rokov budú jeho prioritou jeho potomkovia. Ak nie, takéto nechcené deti sa dostávajú do domovov, či sa stávajú týranými alebo ich vychováva ulica.
Čo ale v starobe, keď deti majú svoju vlastnú rodinu a ich rodičia sa trochu posunú v hodnotovom rebríčku? Starí rodičia majú veľa času na seba a svoje koníčky, ale veľké väčšina túto slobodu nezvláda. Nevedia, čo s voľným časom a častokrát, aby si ich mladí všimli, vymýšľajú si choroby, zveličujú ich a dávajú im rôzne úlohy, len aby sa cítili užitočnými a chcenými. Neuvedomujú si ale, že sú to stále rodičia svojich detí, že sa nič v ich vzťahu nezmenilo, len mladí majú svoju rodinu a potrebujú sa o ňu postarať. Majú svoje zamestnanie, koníčky, deti a veľmi sa im zmenil hodnotový rebríček. Ale je to prirodzené, tak ako u zvierat, že mláďa je na rodičoch závislé a dospelý jedinec sa stará už o svoje mláďatá.
Hovorí sa, že človek dospieva trikrát: prvýkrát, keď sa vysporiada so svojimi rodičmi, druhý, ak sa vysporiada sám so sebou a naposledy so svojimi deťmi.
Friedrich Nietzsche píše, že svet nie je ani dobrý, ani zlý. A teda ani človek! Reaguje na Sokrata a Platóna: Nech človek robí čokoľvek, vždy robí dobre, to znamená, že robí to, čo sa mu zdá dobré (osožné), zakaždým podľa stupňa jeho intelektu, podľa danej miery jeho rozumnosti.
Všetko je otázkou priorít a je na každom zodpovednom človeku, či bude ctiť zákon alebo túžbu po moci, spravodlivosť alebo nečestnosť, lásku alebo peniaze... Po celý život, v každej sekunde, keď sa človek rozhoduje, funguje jeho prirodzený indikátor hodnôt. Určuje, ktorá z alternatív je preňho dôležitejšia.
Poďme sa ale na hodnoty pozrieť očami odborníkov. V encyklopédii sa píše o hodnotovej orientácii ako o viac či menej súvislom a stabilnom systéme hodnôt, ktorý reguluje a usmerňuje správanie jedinca. Je to hierarchicky usporiadaný súbor hodnôt prijatých jedincom, sociálnou skupinou alebo spoločnosťou, sústava zovšeobecnených postojov, záujmov a tendencií jednať za určitých okolností určitým spôsobom. Hodnotová orientácia tvorí najdôležitejšiu súčasť vnútornej štruktúry osobnosti, odráža jej životnú skúsenosť, umožňuje rozlišovať podstatné a nepodstatné, významné a nedôležité pre daného človeka. Kvalitatívna rozdielnosť subjektívnych hodnotových orientácií závisí od radu faktorov, od osobnosti a veku jedinca, od stupňa a foriem jeho adaptácie voči sociálnemu okoliu, na kultúrnom prostredí. Hlavným obsahom hodnotovej orientácie sú svetonázorové, najmä filozofické, politické a morálne presvedčenia človeka, jeho stabilná a hlboká oddanosť určitým mravným zásadám. Preto sa v každej spoločnosti stáva hodnotová orientácia osobnosti predmetom výchovy, zameraného pôsobenia na jedinca. Hodnotová orientácia pôsobí práve tak na úrovni vedomia, ako aj nevedome.
V inej literatúre sa hovorí o hodnotách v širokej súvislosti dynamiky psychiky a následne motivácie správania. Hodnoty sa radia pod postoje a pod potreby.
Postoje sú odvodenými motivačnými predpokladmi reagovať určitým spôsobom (s určitou intenzitou a v určitom smere) na určité, motivačne závažné podnety. Táto reakcia závisí od významu, ktorý ten-ktorý podnet nadobudol v dôsledku s ním spojenej skúsenosti. Postoje sa vyznačujú istou stálosťou, sú odolnejšie voči vonkajším vplyvom. Môžu byť celkom elementárne, t.j. týkajú sa jednotlivých objektov, ktoré samy osebe majú malý význam (napr. postoj ku knihe, ktorú práve čítam, k názorom spolužiaka na nejakú skupinu či speváka). Inokedy sú obecnejšie, zahŕňajú v sebe celý rad rozličných motívov, napr. postoj k rodine, k niektorému predmetu v škole, k postihnutým jedincom a pod.
Hodnotové orientácie. Najobecnejšie postoje, ktoré určujú celý životný štýl človeka. V živote jedinca i spoločnosti predstavujú „normy správneho života“, a práve v nich sa najvýraznejšie uplatňuje nielen účelové (napr. čo sa mi páči, čo mi dobre padne), ale aj mravné hodnotenie v rozmere dobra a zla. Vytvárajú podklady pre životný štýl, t.j. akýsi globálny postoj jedinca k vonkajšiemu svetu a k životu v celej jeho plnosti. Sú akoby odpoveďou na otázku „ako žiť?“, sú tým, čo je na každom človeku jedinečné a neopakovateľné, čo ho odlišuje od všetkých ostatných.
Hodnotová orientácia alebo životný štýl odzrkadľujú v sebe to, aké hodnoty človek v živote vyznáva a kými sa riadi. Zároveň však - a to je najdôležitejšie - ako si tieto hodnoty usporadúva do istej hodnotovej hierarchie (rebríčka), t.j. podľa ich nadradenosti, podradenosti; niekedy hovoríme o prioritách (o tom, čo je najdôležitejšie, čomu pripisujeme najväčšiu hodnotu). To, ako vyzerá táto hodnotová hierarchia a ako korešponduje (je v zhode alebo protirečí) so stupnicou hodnôt príznačnou pre spoločenské skupiny, v ktorých jedinec žije, výrazne ovplyvňuje jeho spoločenské zatriedenie a osobné problémy. Hodnotovú hierarchiu použili viacerí psychológovia ako podklad na vytvorenie osobnostnej typológie - napr. E. Spranger a C. Morris. E. Spranger (1930) vytvoril sústavu tzv. „ideálnych typov“, t.j. takých osobnostných vzorov, ktoré sú príznačné vždy pre jednu zo 6-tich hodnotových orientácií, ktoré sám navrhol. Ide o tieto typy:
1. teoretický - cieľom je hľadanie pravdy, hodnotou je poznanie
2. ekonomický - cieľom je sebauchovanie, hodnotou je užitočnosť
3. estetický - cieľom je hľadanie harmónie, hodnotou je krása
4. sociálny - cieľom je konanie dobra, hodnotou je láska
5. politický - cieľom je ovládanie druhých, hodnotou je moc
6. náboženský - cieľom je sebapresahovanie (transcendencia), hodnotou je jednota.
C. Morris (1956) rozlíšil v hodnotovej orientácii človeka tri základné zložky, ktorých pomerné zastúpenie sa u každého človeka líši. Nazval ich cesty života:
1. dionýzovská - vyznačuje sa snahou o splnenie aktuálnych prianí
2. prométeovská - vyznačuje sa snahou o účinné vychádzanie so svetom
3. budhistická - vyznačuje sa snahou o ovládnutie seba samého.
Pochopiteľne, aj pre tieto typológie platí, že sú zjednodušovaním, schematizáciou, nemôžu v plnej miere komplexne opísať štruktúru motivácie človeka. Ozrejmujú však niektoré skutočnosti, ktoré sú nesmierne dôležité pre porozumenie motivačných štruktúr osobnosti, a síce, že u človeka sa dostávajú nad primárne fyziologické potreby a ich význam pre jeho činnosť a život práve hodnotové orientácie. V psychológii sa často viedli spory o to, ktoré sú tie primárne hodnoty, ktoré určujú život človeka. S. Freud (1856 - 1939), známy ako zakladateľ psychoanalýzy, považoval za primárnu túžbu po slasti, ktorou sa uspokojuje sexuálna potreba. Iný známy psychoterapeut A. Adler (1870 - 1937) považoval za primárnu túžbu po moci vyplývajúcu z pocitu menejcennosti. V súčasnosti sa výraznejšie presadzuje predstava, ktorú do psychológie vniesli niektorí predstavitelia existencionalizmu (filozofického smeru zameraného na hodnotu existencie, bytia človeka vo svete) a ktorú formuloval a reprezentuje viedenský psychoterapeut V.E. Frankl (1905). Podľa tejto predstavy primárnou hodnotou, ktorá určuje konanie človeka, je túžba po zmysle. Konkrétny zmysel života a realizácia hodnôt v ňom sú tým integrujúcim faktorom duševného života jedinca, sú tým, „čo robí život hodný žitia“.
Možno povedať, že uvedené tri primárne hodnoty predstavujú zároveň jednotlivé úrovne hierarchie potrieb podľa Maslowa: túžba po slasti pramení z fyziologickej úrovne potrieb, túžba po moci z psychologickej a túžba po zmysle z úrovne sebaaktualizácie.
Ešte by som sa rád vrátil k motivácii. O motivácii ľudského správania hovoríme v psychológii vtedy, keď sa zapodievame zdrojmi, dôvodmi, príčinami správania. Ľudské motívy sú málokedy jedinečné v tom zmysle, že by iba ten-ktorý motív sám podmieňoval určité správanie. Väčšinou sa rozličným spôsobom kombinujú - určitý čin často slúži viacerým motívom súčasne, je viacnásobne determinovaný (podmienený). Rozdiely v ľudskom správaní a v jeho výsledkoch, ktoré sú spôsobené rozdielmi v motivácii, sú často obrovské. Pri tých istých predpokladoch (schopnostiach) možno dosiahnuť rozličné výsledky práve vďaka motivácii: niekto priemerne nadaný sa môže vďaka vlastnej húževnatosti, úsiliu uplatniť v povolaní lepšie ako niekto nadanejší, koho to veľmi „nebaví“.
Medzi najvýznamnejšie motívy, ktoré ovplyvňujú ľudské konanie, patria potreby. Potreby delíme na primárne fyziologické a primárne psychologické.
Primárne fyziologické potreby sú tie, ktorých uspokojenie je nutné pre zachovanie života jedinca alebo rodu. Spoločné sú ľuďom i vyšším cicavcom. Z hľadiska vývinu jedinca sa uplatňujú hneď od počiatku existencie organizmu. Medzi takéto primárne potreby patria: potreba kyslíka (nadýchnutia), potreba zbaviť sa oxidu uhličitého (vydýchnutia), potreba vody, potravy, potreba zmyslových podnetov, sexuálna potreba, potreba sania (laktácie), potreba močenia, vylučovania, potreba vyhnúť sa bolesti, horúčave, chladu a poškodeniu.
Týmto primárnym fyziologickým potrebám sú blízke i sekundárne (druhotné) potreby, ktoré vznikajú na základe návyku (alkohol, heroín a iné drogy) - ide o tzv. narkomániu. Ak dôjde k návyku, bývajú tieto potreby často rovnako silné ako potreba potravy a pitia a hlboko menia celú osobnosť človeka.
Psychologické potreby sa vyvíjajú na vrodenom základe, ktorý sčasti tvoria práve fyziologické potreby. Niektoré psychologické potreby sú odvodeninami fyziologických, iné vznikli preto, aby napomáhali ich uspokojovanie, neskôr sa však vyvíjajú už pomerne nezávisle. Ako primárne ich možno označiť preto, že ich „zárodky“ existujú už na predľudskej úrovni, najmä však preto, že sa vyskytujú v rôznych kultúrach a civilizáciách (sú takpovediac všeľudské). Medzi ne zaraďujeme:
-potrebu združovania
-potrebu autonómie
-potrebu uznania
-potrebu brániť sa
-potrebu dvorenia
-potrebu poddávať sa
-potrebu ovládať
-potrebu koriť sa
-potrebu hry
-potrebu získavať
-potrebu nadradenosti
-potrebu chápať (intelektuálne)
-konštruktívnu potrebu
-potrebu smiechu (humoru)
-potrebu lásky
-potrebu ochrany a pomoci
-potrebu agresie
-potrebu starať sa o druhých
-potrebu vyniknúť výkonom
-potrebu oponovať
-potrebu predvádzať sa
-potrebu poriadku
-potrebu zavrhovať
-potrebu súkromia
-potrebu poznávať
-potrebu vyhnúť sa hanbe
-potrebu uchovávať
-potrebu slobody
Tento výpočet rozličných potrieb je pomerne dlhý, zrejme by sa našli ešte ďalšie, ktoré by ho mohli doplniť. Niektorí psychológovia sa však namiesto rozširovania zoznamu zamerali na stanovenie akýchsi primárnych motivačných vlastností, čiže vytvorenie akýchsi tried potrieb. Cattell napr. uvádza tieto:
a) potreba sebapresadenia - niekedy individualistické až sebecké obhajovanie vlastných záujmov, dravosť, súťaživosť, snaha o kariéru, o vyniknutie
b) potreba bezpečia - prejavuje sa strachom z choroby, úrazu, vojny, finančnej neistoty
c) potreba spoločnosti - vyhľadávanie spoločenských stykov, rečnivosť, záujem o zábavu, o nadväzovanie a udržiavanie priateľstva
d) agresivita - slovná, ale i skutočná, fyzická; trestanie, šport
e) potreba starostlivosti o druhých - keď sme vystavení konfrontácii/stretnutiu s utrpením, bezmocnosťou, slabosťou. Niekedy dokáže zablokovať i primárne fyziologické potreby (napr. matka sa vystaví nebezpečenstvu života, aby chránila svoje dieťa).
Hierarchia potrieb. Popri spomínaných triedach potrieb sa ukázalo, že je potrebné stanoviť aj ich hierarchiu. Americký psychológ A. Maslow (1908 - 1970) vytvoril takúto hierarchiu potrieb, z ktorej vyplýva, že uspokojovanie potrieb sa deje od fyziologických potrieb cez psychologické až k potrebám sebaaktualizujúcej sa osobnosti. Táto je zameraná na naplnenie jedinečného potenciálu, ktorý je v nej. Maslow neskôr pridal na vrchol pyramídy potrebu transcendencie (sebapresahovania), ktorou sa človek stavia do istej perspektívy.

Použitá literatúra:
Nietzsche, F.: Breviár. Archa, Bratislava 1995.
Košč, M.: Základy psychológie. SPN, Bratislava 1996.

Napíšte Rogerovi

Home