Home

HODINY NÁHODY

Svetlo pouličných lámp padalo Brunovi na vlákna tvídového saka. Bolo už trochu zodrané, ale Bruno sa v ňom cítil dobre. Mal pocit, že je štýlový, a to sa mu páčilo. Veď aj to dievča mu to povedalo. Nezáleží na tom, byť značkovo oblečený, treba mať štýl. Síce ho potom nechala, ale Brunovi na nej nezáležalo. Bola to len obyčajná blondínka. Nejde o to. Sako kúpil, už ani nevie, kedy to bolo. Zase mal jednu zo svojich nálad. Jeden zo záchvatov schizofrénie. Kúpil ho od pána, ktorý predával pod Michalskou rôzne veci. Na druhý deň, keď sa Bruno prebral zo svojich stavov, zistil, že je úplne nové a že je presne to, čo hľadal. Začali padať prvé kvapky dažďa. To zas bude deň, pomyslel si. Teda noc. Áno, noc, už je takmer – ani neviem koľko – hodín tma. Aspoň si to myslel. Bol to zlý odhad, pretože nepršalo. Kradmý pohľad na ruku s hodinkami prezradil, že hodinky nemá. Sakra, nadával Bruno. Dúfam, že som ich neprepil. Nechcel ani myslieť, že by to mohol byť jeden z jeho stavov. Zastavil na kraji cesty. Nevšimol si to, ale bol to stred chodníka. Takmer stred, nemeral to. Bol totiž na vydláždenom chodníku Sedlárskej ulice. Desať minút hľadal po všetkých vreckách a taškách hodinky, na čo zistil, že nemá vôbec žiadnu tašku, aj keď predtým mal. A keďže nemal hodinky, nevedel, či to bolo desať minút. Zrazu našiel na svojom chrbte vak a v ňom tú tašku. Tak sa potešil, ale to ho rýchlo prešlo, pretože ešte stále nemal hodinky. Pomaly sa pohol. Pomaly je ale relatívny pojem, a nemal si ako zmerať rýchlosť, tak to, ako išiel, nechal tak. A nechcel ani povedať, že ide rovno, lebo to nemal čím zistiť a asi to nebolo zjavné. Tak len išiel. Ak sa mu to nezdalo. Znovu sa pokúsil pozrieť na ruku s hodinkami, zahliadol ciferník, ale zrazu ho niečo prinútilo sa pozrieť po okolí a zistiť, kde je. Hodinkový zázrak nestihol jeho mozog spracovať, tak sa na to vykašľal. Bruno spracoval informáciu, že je blízko UW caffé. UW! poskočila jeho myseľ. A vybral sa rýchlym krokom k svojmu vysnenému miestu. Už vedel, že kráča rýchlo, pretože priam letel, ledva sa dotýkal nohami zeme, ale kráčal. Došiel k bráne Zichyho paláca, kde musel, proste musel spomaliť a vzdať hold tej kráse. Nitky nedočkavosti ho však ťahali k dverám UW-čka. Tu zbadal zavesené otváracie hodiny. Hodiny! Pozrel na ruku s hodinkami. Neboli tam, tak to Bruno nechal definitívne tak. Nestranný pozorovateľ by mal váženému čitateľovi vysvetliť, že Bruno nosí hodinky na pravej ruke, ale občas na to zabudne. Pozrel dole, musel chvíľu zamrkať, aby si jeho oči zvykli na tmu. Zišiel všetkých 24 schodov a zapadol k prvému stolíku.
Miška, prosím ťa, ako vždy.
Jeden Sladký život. Už sa nesie.
Vďaka.
Alica, ahoj. Bruno sa prihovoril dievčaťu, ktoré naňho doteraz zízalo zo stoličky na druhom konci stola. Problém bol len v tom, že ten stôl bol okrúhly, ale na to Bruno zabudol. Dievča vypleštilo oči ešte viac.
Od... odkiaľ vieš...
Neviem.
Ale...
Neviem.
Tak...
Mám šťastie. Bruno.
Ali... ale ty vieš.
Ja viem.
Pozrel na jej pohár.
Grungerman.
Zase.
Vieš, stály inventár.
Aha, veď aj ja. Ale nie tu, v zelenej. Máme len hodinu.
Hodiny! Bruno pozrel na pravú ruku a bola to tá pravá.
Mám! Jedenásť!
Alica chcela naňho vypleštiť svoje hnedo orámované oči, ale vedela, že to k ničomu nevedie a bála sa, že by jej spadla čierna maskara do oka. Bála by sa, aj keby jej spadla hnedá, modrá, len zelenej by sa nebála. Mala totiž zelené oči a to prináša šťastie. Tak si len akože znudene usrkla z Grungermana a utrela si kútik.
Tizianová červená.
Ja... dobre, fajn. Ty... ty si môj anjel strážny, alebo si na mňa poslal detektíva?
Vyučený kaderník, nič viac.
Čím ma ešte prekvapíš? Ale už nebudem prekvapená. Teda ničím.
Ty by si len ničila...
Nehaluz ma.
Prepáč.
Nikdy sa nemáš ospravedlňovať.
Nikdy nehovor nikdy.
Viem, prepáč.
Sme si za jedno.
Nie, sme si za štyri. Vieš, že sa k sebe hodíme?
Nechcem sa hádzať, nie je mi dobre, vieš,...
...hlava?
Ako? Aha, nič neprekvapí...
Budúca sestrička a je to na tebe vidieť.
My sme si potykali?
Už v minulom storočí; to bude skleróza.
Nie, to bude – Sladký život, Miška, díky.
34 korún, Bruno.
Páči sa, dík.
Aj ja.
Takže Sladký život. Ty si na Sladký život?
To vieš, zvyk. A život si treba osladiť, nie? Ozaj, nie je to na teba príliš silné? Ukázal na polodopitého Grungermana v pohári.
V minulom živote som bola Londýnčan. A v tomto som veľmi tvrdá holka. Alica hodila hlavou tak, že jej tizianovočervené pramienky vyčesané vysoko do copu skočili dozadu a niektoré sa jej odlepili od krku.
Poď sa prejsť.
Ja viem...
Nie, poď. Miška, vrátime sa, drž nám fleka. A všetko najlepšie k meninám.
Díky moc, Bruno. V pohode.
Alica išla prvá. Vyšla všetkých 23 schodov a pred posledným sa zastavila. Bruno stúpal za ňou.
Sem?
Ako si to vedela? Ja viem, ja viem...
Sadli si na 24. schod.
Chcem sa pozrieť na mesiac. Vykláňa hlavu Alica. Nad stenou átria zbadá svietiaci rohlík.
Máš rada Le Payaco?
Áno, ale... Aha...
Nie, nie, len si použila ich názov pre mesiac z jednej pesničky.
Áno, ale... Ty vieš čítať myšlienky?
Nie, ale mala si to napísané v očiach a pohýbala si perami do rytmu tej piesne.
Ja pred tebou nič neskryjem. Ideme? Je mi zima.
To máš z toho, že máš len tieločko a dierkovanú blúzu.
Tebe sa nepáči hnedá?
Poďme.
Miši, díky, sme tu. Potom si pozri svietiaci rohlík na nebi.
OK, o 15 končím. Zamknem a idem.
To už je toľko? Je Vysávač otvorený? Pôjdeš so mnou?
V pohode, ale čo je Vysávač?
Prepáč. Myslím, že je to Premium, Primus...? Také niečo. My to voláme Vysávač, lebo keď sme tam zablúdili prvýkrát, tak tam vysávali.
O ká, dopijeme, pôjdeme.
Po dvadsiatich minútach sa pohli do Vysávača. Už to Bruno vedel presne, lebo zistil, že má hodinky.
Bruno?
No...
Mám nápad.
Vážne?
Nh.
Tak?
Vieš...
Nie, tentokrát naozaj nie.
Nechcem ísť do Vysávača.
Prečo?
Nechce sa mi. A nepýtaj sa ma.
Kam teda?
Mám jedno miesto.
A?
Je to taký napoly zbúraný dom. Voláme ho Domček.
Poznám ho.
Chceš?
Chcem.
O chvíľu tam boli.
Ktoré poschodie máš najradšej?
Povalu.
OK.
Sadli si na staré trámy. Bola tam poriadna tma a ledva vyliezli hore po zbúraných schodoch bez toho, aby sa zabili. Bruno vytiahol z vrecka sviečku a zapálil ju.
Jéj, perfektné! Potešila sa Alica.
Čafte, môžeme? Alica sa strhla, ale Bruno bez záujmu so záujmom sledoval plameň zapálenej sviečky.
Jasné.
Ja som Aňa, toto je Esterka.
Ahoj; Bruno. Odpovedal Bruno s očami ešte stále na sviečke.
Alica. Čo tu robíte? Blbá otázka... Často sem chodíte?
Áno. Už asi pol roka.
Bez odkazu budúcnosti sa žiť nedá. Zamumlal Bruno, ešte stále zaujatý sviečkou.
Bruno? Zbadala ho Alica.
To je dobré, nechaj tak. Chcela byť slušná Esterka.
Kto? Ukázala na veľké Esterine brucho Alica.
Zabil sa... Vypustila slzu Esterka.
Bol to môj najlepší kamarát. Ujala sa slova rozprávaniaschopnejšia Aňa. Nechal nás tu samé, tak teraz sme tu jedna pre druhú.
Vychovám jeho dieťa. Povedala so smútkom v hlase Esterka.
A jeho duch bude pokračovať. Povedal neprítomne Bruno. Veď čo hovorím? Treba tu zanechať odkaz. Potom môžeme robiť čokoľvek.
Esterka sa vystrela, ukľudnila a utrela si slzy. Chvíľu tak stála, ako keby rozmýšľala. Zrazu sa posadila na trám.
A čo vy? Vyzeráte na šťastný párik.
Poznáme sa z minulého života. Sledoval Bruno plameň sviečky tentoraz na Esterkinej tvári.
Vieš, dnes sme sa spoznali. Vysvetlila Alica.
A záleží na tom? Premiestnil Bruno pohľad pre zmenu na plameň sviečky.
Ale čo budeš teraz robiť, Ester? Nedal Brunovi jej osud.
No čo už, rodičia ma doma nechcú. Vždy hovorili, že Rišo nie je pre mňa dobrý, ale keď ja ho stále milujem. Zavyla Estera.
Ale, prosím ťa, takto hovoriť nesmieš. Poznám predsa tvojich rodičov. Vedia, že máš smútok. V takomto stave ťa nevyhodia z bytu. Vstúpila do rozhovoru Aňa.
Ty to nechápeš. Ja viem, čo cítia. Aj keď to nedajú najavo. A práve preto, že sa Rišo zabil. Estere zase vyhŕkli slzy. Nikdy sa nevedela ovládať. Vždy bola rozmaznané dieťa rodičov a osud jej uštedril takú ranu, ako keď neplavca hodíte do hlbokej vody. Veľmi rýchlo musela dospieť, aj keď je ešte stále dieťaťom.
Dámy, nehádajte sa. Zasiahol Bruno. Nech je, ako chce, Esterka, chcela by si bývať u mňa?
Ale, Bruno, to nejde. Poznáme sa chvíľu...
Pssst. Priložil je prst na pery. Nemáš pravdu. Ty si na mňa vážne nepamätáš? Na základnej škole sme sedeli spolu v lavici a bola to tá najväčšia láska. Ester, celý ten čas som ťa sledoval, viem o tebe všetko a veľmi ťa ľúbim. Budem ľúbiť aj to maličké. Rišo nebol zlý chalan.
Bruno... Vydýchla Ester zahanbením, že ho nespoznala. A súhlasne sa usmiala.

Napíšte Rogerovi

Home