Home

HĽADANIE CIEĽA

Maxo vedel, že sa práve zobudil. V prvej sekunde zacítil chlad, až ho striaslo. Teraz si uvedomil svoje telo. Leží v dosť čudnej polohe. Ľavú ruku má na tvári, ľavú nohu nejako zohnutú a na pravej ruke si leží. V duchu sa pousmial, no ešte stále nevedel, čo sa deje. Zrazu sa strhol. Uvedomil si hluk áut, ktorý sem doliehal cez otvorené okno. No kým otvoril zalepené oči, zacítil hnusnú chuť v ústach.
-Čo sa len stalo,- spýtal sa sám seba. Po celej izbe sa ozval zvuk zapínajúcej sa veže a hneď na to elektrická gitara, sólo na bicie a hlboký, až strašidelný mužský hlas.
Maxo teraz už definitívne otvoril oči. Veď čo mu iné zostávalo. Pozviechal sa, že ide stlmiť tie decibely, keď sa na seba pozrel a začal sa smiať.
-To muselo byť fajn,- povedal cez slzy. Mal na sebe ešte roztrhané rifle siahajúce do dvoch tretín lýtok od kolien s odopnutým opaskom, hrubé ponožky prírodnej farby, spod ktorých mu vytŕčali svaly lýtok a tmavé chlpy a mal obuté čierne kožené imitácie kanád s rozviazanými šnúrkami. Na nahej vyšportovanej hrudi sa mu leskli kvapôčky potu. Maxo zabudol na vežu a šiel sa umyť do kúpeľne. Pustil si studenú vodu, nabral ju do dlaní a umyl si tvár. Keď zdvihol hlavu, uvidel svoj obraz v zrkadle. Jeho inak temné hnedé oči boli bledé, vyzerali unavene, mal kruhy pod nimi. Ale to sa mu stávalo dosť často. Po jeho bledohnedých jemne zvlnených pramienkoch vlasov, ktoré sa mu nežne dotýkali spánkov, stekali posledné kvapky studenej vody.
Vypol vodu, pohodil hlavou dozadu, pričom mu pramienky odskočili z tváre, a zaboril ju do mäkkého bledozeleného froté uteráka a chvíľu tak zostal. Ale vzápätí sa vystrel, hodil uterák na okraj vane, ktorý ale padol do nej, a bežal do izby. No hneď na prahu zabrzdil. Porozhliadol sa po svojej stredne veľkej štvorcovej izbe.
Hneď oproti dverám trónila obrovská posteľ s veľkým guľatým vankúšom oblečeným do tmavozeleného saténu. Momentálne bol šikmo hodený na okraji postele.
Prikrývka bola niekde na zemi, ale bola povlečená bledučko ružovým saténom a plachta mala bledohnedú krémovú farbu.
Pri pohľade na tento obrázok sa Maxo pousmial. Miloval túto farebnú kombináciu, ktorá sa mu najviac páčila spolu so stredne modrými stenami. Pripomína mu Mišelu. Bodaj by nie, keď nad posteľou visí jej fotografia.
Je na nej kúzelná. Ten jej šibalský pohľad, široký, pre ňu typický úsmev, jemné rovné tmavohnedé vlasy, ktoré jej povievali v polodlhom účese okolo hlavy, neuveriteľnezelené dlhé úzke šaty na ramienka, tak zelené, ako jej oči...
Maxo si pobozkal bruško ukazováka a poslal pusu smerom k fotke. Pohľad mu padol na jeden z dvoch nočných stolíkov. Postávali popri posteli. Dva rovnaké stolíky z ťažkého tmavohnedého dreva s dvomi zásuvkami a jednými dvierkami s guľatou rúčkou.
Na jednom z nich bola položená fľaša od pomarančovej limonády, telefónny zápisník, dva prevrhnuté poháre, ponožka, tielko a baseballová loptička. Na stolíku naľavo ležal telefón, ktorý bol, našťastie, ešte stále vo funkčnom stave, spolu s bielym tričkom.
Dvierka stolíka boli otvorené. Maxo sa ťažkopádne pohol zavrieť ich, no cestou zakopol o tanier. Zdvihol ho, položil vedľa bezdrôtového telefónu, ktorý mal tak rád, a sadol si na posteľ. Odkopol topánky, ktoré mal celú noc na nohách až doteraz, zdvihol hlavu a zbadal, že skrine, v ktorých mal oblečenie a tiahli sa pozdĺž celej ľavej steny, sú otvorené dokorán. Zavrel ich, aj dvierka na stolíku. Znovu si sadol, obrátil hlavu doľava, kde uvidel svoj obraz v zrkadle. Zablúdil pohľadom vyššie, na ľavú skriňu z toho istého dreva ako nočné stolíky, kde bol reproduktor.
Maxo sa znovu pousmial nad sebou: -Veď tá veža ešte stále hrá.
Načiahol sa pre ovládač, ktorý bol pohodený na zemi a vypol ju. Znovu ho striaslo. Pozviechal sa, že ide zavrieť okno, ktoré bolo celú noc otvorené. Aj keď nebolo príliš chladno, i tak bolo už dosť vyvetrané.
Maxo skočil na posteľ, napravil si vankúš a vystrel sa. Ešte otočil hlavu, aby videl Mišelku na obrázku, a potom už len pozeral bezmyšlienkovito na biely plafón a na veľkú žiarovku na stopke, ktorá zastupovala lampu.
Natiahol sa pre baseballovú pálku, ktorú mával opretú v pravom kúte, no teraz tam boli jeho čierne rifle.
Chcel si zaspomínať na staré dobré časy na škole. Na pálke mal podpisy všetkých kamarátov. Doteraz sa stretáva len s piatimi.
Oči mu zastavili na mene René. Je to fajn kamarát. René je starší od Maxa o tri roky. Pozajtra bude oslavovať dvadsaťdvojku. Kde inde, ako vo svojom bare U Reného? Tam sa všetci stretávajú a Maxo tam chodí rád. Je tam vždy dobrá nálada a vchod má oproti jeho domu cez kamenne vydláždenú cestu.
René je fajn chlapík, no trápil ho rozchod s Evou. On, vždy dobre oblečený s dlhými kučeravými tmavohnedými vlasmi, ona, krátkovlasá blondína, čašníčka. Vyštudovala hotelovú školu a René ju hneď v osemnástich zobral. Po roku sa do seba zamilovali, no na svoju dvadsiatku si našla iného. Odišla s ním do Rakúska. Už sú to tri mesiace, no René nemôže zabudnúť. Občas si zavolajú, ale to je všetko. Maxo chcel, aby bol René na svoju dvadsaťdvojku šťastný.
Zrazu zazvonil telefón. Maxo natiahol ruku.
-Áno?
-Čau, ty starý šašo. Tu je René.
-René? Nazdar! Ako žiješ, ty malý červík?
-V pohode. Poď dole, máš tu pivo.
-Fajn. Díky. Niečo na seba hodím a som pri tebe.
Maxo vypol telefón a položil ho na stolík. Baseballku oprel do kúta, obul sa, hodil na seba biele tričko a zapol si opasok. Ešte si v kúpeľni nagéloval vlasy, keď zistil, že je hladný.
-Nevadí, u Reného si niečo dám,- pomyslel si. Na stolíku vedľa vešiaka pri vchodových dverách ležali vedľa telefónu kľúče a peniaze.
-Moment,- zauvažoval nahlas. -Tie som tu nemal. To nie sú moje peniaze.
Potom ale len hodil rukou a dal si ich do vrecka. Schmatol kľúče, zabuchol dvere a rýchlo zbehol po schodoch a cez ulicu k Renému, kde ho vítal svetelný nápis. Otvoril si maličké drevené dvierka a vkĺzol do krčmy.
-Hi, René! – zahučal na Reného.
-Čaute, všetci,- znel už kľudnejší pozdrav pre ostatných pracovníkov a návštevníkov, či už stálych hostí, alebo len občasných, či náhodných zablúdilcov.
-René,- nepočkal na odpoveď,- pozdravuje ťa môj žalúdok a pýta sa, či tam nemáš niečo na neskoré raňajky...
-Ale hej, vitaj, sadni si, hneď ti niečo prinesiem,- pokračoval rovnakým tónom René. –Dnes si nejaký dobre naladený...
-Ále, myslel som na Mišku, doteraz neviem, čo sa včera stalo, ale vyzeral som ráno „slušne“...
-To nič, kamoš. To sa stáva,- prehodil René. –Na, chlieb vo vajci je už hotový. Dobrú chuť,- podal Maxovi tanier.
-Díky moc, kámo,- odpovedal Maxo.
-Tak čo, René,- hovorí Maxo s plnými ústami, takže mu René len s námahou rozumie. –Už si sa rozhodol, koho pozveš na oslavu?
-Čo? Oslavu? Vieš, Maxo, nechcem nejakú veľkú oslavu, veď ani nie je dôvod oslavovať. Nech príde, kto chce,- povedal bez väčšieho záujmu o budúcnosť René.
-Tak to teda nie,- nevzdal sa Maxo a položil nahryznutý chlieb. –Ako tvoj kamarát ti hovorím, že to tu poriadne roztočíme. S tými hosťami máš pravdu, nech príde, kto chce, ale zopár kamošov pozveme osobne. A kočky,- organizuje Maxo,- tie vybavím ja.
-Maxo, Maxo,- zastavil ho René,- ty dobre vieš, že inú ako Evu nechcem,- zosmutnel.
-Neboj, kámo, niečo vymyslíme, bude to v pohode.
René mal veľa roboty, lebo jeho podnik bol dosť obľúbený a musel sa venovať hosťom. Maxo v tichosti dojedol svoj chlieb a napil sa piva.
-Miška,- zašepkal a usmial sa, lebo si spomenul na svoju veľkú lásku.
Zaplavil ho pocit blaženosti. Ešte stále ju ľúbi, ako keď sa spoznali. A každým dňom viac a viac. Dokázal by sa s ňou aj oženiť? Asi áno. Je si istý jej láskou a oddanosťou, ani on celý čas, čo nie sú spolu, na ňu nezabúda, ale kto vie? Možno dospejú, alebo zistia, že si nevyhovujú. Ale teraz... teraz ju miluje viac než svoj život.
-René,- strhol sa, spomenúc si na dnešnú noc, -prosím ťa, nevieš, čo bolo včera? S kým som bol?
-No,- odpovedal váhajúc, -neviem.
Maxo si nevšimol jeho tón, lebo tuho rozmýšľal.
-René,- stíšil hlas, ako by to bolo najväčšie tajomstvo na svete a bál by sa, že by ich niekto mohol začuť, -musím ti niečo povedať. Dnes ráno som mal na stolíku pri dverách nejaké peniaze. Nevieš, čo by to mohlo znamenať? Ty vieš o všetkom...
René prehltol takmer nasucho. V očiach mal vydesenú myšlienku. Tak predsa, pomyslel si.
-René, nehraj to na mňa,- zľakol sa Maxo, -povedz mi, čo vieš.
-To nejde, Maxo. Nechaj to tak.
-René! Ešte raz ťa prosím, vieš, že z teba vždy všetko dostanem.
-D-dobre,- začal váhavo, pričom hľadal možnosti, ako sa tomu vyhnúť, - Bol si s... jedn...
-No, s kým?
-S Claudiou,- vypadlo z neho.
-S trans... s mužom?!? Pane bože! A za peniaze!
Maxovi prebehol celý život pred očami, spomenul si na oslavu, na Mišelku, že sa jej nebude môcť pozrieť do očí. Urobilo sa mu nevoľno a utekal na záchod...

Napíšte Rogerovi

Home