Home

Dobroslav Chrobák
(Odborný referát)

Dobroslav Chrobák bol slovenský prozaik, literárny kritik a rozhlasový pracovník. Jeho tvorba je zaraďovaná do prózy naturizmu. Literatúra naturizmu je posledná etapa lyrizovanej prózy po ornamentálnej próze a lyricky tvarovanej próze.
Naturizmus (z lat. natura = príroda alebo prirodzenosť) má korene vo francúzskej literatúre už na konci 19. st., keď po symbolistickej vyumelkovanosti sa spisovatelia vracajú k všednému človeku v jeho prirodzenom vidieckom prostredí, hľadajú "pravú" pravdu života. Boli otrasení vojnou, neverili v ľudský rozum, skutočnosť vnímali intenzívne cez zmysly a chceli, aby próza, ktorú budú písať, bola bohatá na umelecké prostriedky a lyrizačné postupy (opisy prírody...). Autori využívali sociálne námety, súcitili s obeťami nespravodlivého spoločenského poriadku. Na tvorbu naturistov pôsobí francúzsky a švajčiarsky regionalizmus. Naturizmus má podobné črty s poetizmom, nadrealizmom a katolíckou modernou. Zdôrazňuje subjektívnosť ako romantizmus, kde ale príroda pôsobí ako rámec deja, na rozdiel od lyrizovanej prózy, kde pôsobí ako priamy dejotvorný činiteľ. Tento štýl je charakterizovaný "čierno-bielym" kontrastným rozdelením. Veľmi dôležité je pre človeka priestorové zakotvenie, kladie sa dôraz na prostredie, a tým je najmä dedina, samoty, horárne, salaše... Vidiecke a vrchárske prostredie pokladajú naturisti za najprirodzenejšie prostredie, kde sa môže slobodne vyvíjať osobnosť človeka. Mesto je používané len na krátky čas, predstavuje skazu, zlo, neresť, špinu. Postavy nemajú vykreslené sociálne prostredie, svoj pôvod, rodinné zázemie, miesto, odkiaľ prichádzajú. Autori využívajú umelecké prostriedky a prostriedky lyriky. Vychádzajú z filozofie prírodného človeka, človek prestáva byť tvorom spoločenským, jeho psychika je pudová, priamočiara, nevie sa pretvarovať (Drak). V diele plynie biologický čas, nie spoločenský. Dejová línia je slabá, v próze naturizmu chýba román (výnimka Nevesta hôľ), najčastejšia je poviedka, novela. Využíva sa bohatá ľudová slovesnosť, symbolika čísla tri, nadprirodzené alebo nezvyčajné vlastnosti človeka. Postavy žijú intenzívnym citovým životom (Peter v Troch gaštanových koňoch), konajú vo výnimočnej situácii. Sú súčasťou prírody, často sú tajomné (Drak), ušľachtilé (Peter) alebo osamotené (lesník v Neveste hôľ). Východiskom pre autorov nebola objektívne poznaná skutočnosť, ale svojská, fantazívna, neraz mýtická až rozprávková predstava sveta. Dôsledkom subjektivizácie dochádza k redukcii sujetu. Najčastejšie využívané mýty sú mýtus prírody (Nevesta hôľ), mýtus lásky (Tri gaštanové kone) a mýtus života (Drak sa vracia). Rozprávanie má metaforický a expresívny ráz.
Chrobákove diela vychádzajú z jeho súčasnosti, podávajú svedectvo o vtedajšej dobe a sú ovplyvnené jeho osobným životom. Enigmatickosť Chrobákovej osobnosti je nepochybne podmienená jeho umeleckým osudom, "aférou", ktorá na dosť dlhý čas spochybnila jeho dielo, a tým sa dotkla aj autorovej osobnosti. Nebýva každodennou vecou, aby bol autor verejne obvinený z plagiátu (Felixova kritika Chrobákovej prvej knihy Kamarát Jašek), a súčasne bol uznávaný ako dobrý spisovateľ a vynikajúci literárny kritik a publicista.

Dobroslav Chrobák sa narodil 16.2.1907 v Hybiach ako druhé zo štyroch detí Ondreja Chrobáka a Márie, rod. Čániovej. Študoval na Vyššej priemyselnej škole v Bratislave a na technike v Prahe. Pracoval ako publicista, rozhlasový prednáškový referent, technik a riaditeľ, bol elektroinžinier, docent SVŠT. Veľkým podielom sa zúčastnil na tvorení histórie rozhlasu, SVŠT a žurnalistiky.
"V piatok 18.5.1951 o 16. hodine sa bratislavská verejnosť rozlúčila so spisovateľom Ing. Dobroslavom Chrobákom, hlavným riaditeľom Čs. rozhlasu na Slovensku, ktorý zomrel nečakane 16. t.m. vo veku 44 rokov. (...) Rakvu s pozostatkami zosnulého previezli do jeho rodnej obce Hýb, kde bol v sobotu pohreb." - Rozlúčka so spisovateľom Dobroslavom Chrobákom v Bratislave, Pravda, 20. mája 1951.
Motto: "...a iste umriem od veľkej lásky uprostred ciest..."
"Vieme a nosíme v sebe primnoho, sme ťažkí a chrbát sa nám skrivil pod bremenom všednosti. Aby sme boli oznove ľahkí a vedeli zaspievať správne pieseň o kráse, s ktorou sa máme stretnúť, mali by sme odložiť všetky svoje trápenia a starosti."
- Dobroslav Chrobák: Spev domova.
Chrobák veril, že "človek potrebuje človeka".
Medzivojnové obdobie bolo obdobím experimentovania. Autori experimentovali s kompozíciou, štýlmi, v Chrobákovom Drakovi nájdeme experimentovanie s pásmom reči postáv a rozprávača. Pristúpil k nemu veľmi svojsky a objavne. Na začiatku je rozprávač neutrálny v 3. os. sg. Rozprávač začne byť zainteresovaný na deji, vťahuje postavu alebo čitateľa do pásma rozprávača. V epilógu sa dozvedáme, že celý príbeh nám rozprávala Eva ako stará mama. Nájdeme tu aj v próze vzácnu zvukomalebnosť.
Drak sa vracia je čitateľsky úspešná novela patriaca do naturizmu. Dielo je svojím vyznením hlboko mravné, učí človeka vypočuť si bolesti iného, pochopiť jeho činy a odpustiť. Odpustenie zdôrazňuje ako dobrý pocit a ušľachtilý čin.
Poukazuje na to, že uzavretosť komunity prináša strach z nového a odlišného - stačí, že človek nie je z ich dediny, že vyzerá inak ako oni, že sa živí inou prácou ako oni (hrnčiarstvom), a považujú ho za nepriateľa a pôvodcu všetkého zla. Podľa môjho názoru je to dosť bežná vlastnosť aj dnešného človeka, u nás možno trochu viac, pretože Slováci dlho a ťažko bojovali za svoju svojbytnosť, museli byť zjednotení a uzavreli sa pred inými. Veľa národov im ubližovalo, utláčalo ich (Maďarsko, Rakúsko, Nemecko).
Postavy sú rozdelené typicky "čierno-bielo" na dobré a zlé, pričom zlá postava Draka je aktívnejšia. Do polohy zlého ho dostali sami dedinčania a práve ich strach z neznámeho. Dobré postavy sú pasívne, trpia, znášajú svoj "zlý" osud. Najväčšie problémy vyplývajú z ich mlčanlivosti, z neschopnosti riešiť problémy, rozprávať sa o nich otvorene. Eva a Šimon si vzťahy neriešia vypovedaním všetkého, čo ich ťaží, ale nesú si odovzdane svoju ťarchu.
Eva nie je prítomná v celej dejovej línii. Na začiatku novely je ako mladá žena, čakajúca, kedy sa vráti jej neľúbený muž Šimon. Na konci novely v epilógu je starou mamou.
Záporná postava nesie v mysliach ľudí z dediny všetky vlastnosti naturistickej postavy (tajomnosť, neznámy pôvod, odlišný zjav, oblečenie, uhrančivý pohľad, šírenie zla a nešťastia: suchá a neúroda, vražda dedinčanky, opatrovníka, krádež dobytka), ale v skutočnosti je iba uzavretým samotárom, do spôsobu života ktorého dedinčania aj vlastnou vinou nepreniknú.
Pri zlej postave dodržiava Chrobák zvyklosti naturistickej prózy: dedina nepozná meno Martina Lepiša Madlušovie, prezýva ho Drakom. Nepoznajú jeho rodičov, vyrastal u nich síce od detstva, ale je nájdeným dieťaťom, vychovávaným starým hrnčiarom. Býva za dedinou vo vyžihárni, dedinčania ho vidia pred rozpálenou pecou, v jamách s hlinou. Odlišuje sa od nich aj výzorom - je počerný, vysokej, štíhlej postavy. Má uhrančivé oči a svojou osobnosťou ovláda poddajnú Evu. Eva sa nedokáže brániť Drakovmu vplyvu.
Podľa zvyklostí naturizmu je časť deja zasadená do prostredia dediny. Dedina však nemá presne vykreslené sociálne väzby. Dedinčania často vystupujú ako kolektív, autor dedinské postavy náročky "zanonymňuje", poznáme bližšie len bystrého richtára s veľkým bruchom a spomenie meno Juráša. Nikto viac nemá meno - tetky, ktoré pod oknom klebetia; chlapi, ktorí sa pri rumplíku pálenky v krčme nevedia dočkať, kedy Šimon urobí poriadok s Drakom.
Druhá časť deja sa odohráva v typickom naturistickom prostredí hôr. Ožíva Kôprová, Tichá, Tomanova dolina pod majestátnym a takmer posvätným Kriváňom. Táto scéna je vykreslená majstrovsky, s veľkou úctou k prírode.
V novele ožíva praveká viera v nadprirodzené javy, ľudia veria, že Martin je bosorák, že vie pohľadom urieknuť človeka. V epilógu stará mama spomína na svoju mladosť, keď žili vedmy a čarodejnice, zmokovia a duchovia.
Rozprávkovosť príbehu s dobrým koncom si novela zachováva, hoci na začiatku ešte netušíme, že počúvame rozprávku. Fluidum neskutočného, nevysvetliteľnej symboliky, pripomenutie osudu je prítomné v celej novele. Pripomína to trochu súčasnú sci-fi literatúru.
Autor rozširuje výrazovú pokladnicu lyrizovanej prózy, na rozdiel od ostatných často má lyrický opis, kde je nejaké zviera. Často je to veľmi expresívny opis s tvrdými výrazmi: "Srsť na nich bola schlpená, bez lesku, trčali spod nej hranaté rebrá a hnáty. Slabiny pod vpadnutými bokmi sa im chveli ako v zimnici a okolo chriap i v očných kútikoch usadzoval sa im lepkavý šliam, na ktorý sadalo množstvo múch, zatiaľ čo ovady a veľké bzučiace sršne vyhľadávali citlivé miesta popod slabiny, na bruchu a nad pyskom."
Šimon s Drakom sa stávajú súčasťou prírody. Pohybujú sa ticho a obozretne ako iné tvory v lese, ktoré sa ani nevyplašia, keď ich zavetria.

Útvar: novela s podtitulom rozprávka.
Kompozícia

skladá sa z 12 kapitol označených číslom a epilógu. Dielo je uvedené mottom: "Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku." - J. Conrad: Lord Jim
Postavy sú kontrastné - Eva, Šimon sú dobré postavy a Drak je navonok zlá postava.
Drak je kontrastný sám o sebe - dedina mu prisudzuje všetky zlé vlastnosti a on taký nie je.
Dejová línia je slabá: Eva čaká na manžela Šimona, ktorý si ju zobral, keď ostala slobodná s dieťaťom od Draka. Šimon sa konečne vracia, od chlapov v krčme sa dozvedel novinu: Drak sa vracia.
Dedina očakáva, že medzi Drakom a Šimonom vypukne konflikt. Richtár potrebuje dvoch chlapov, ktorí majú zachrániť dobytok od lesného požiaru. Drak si chce získať dôveru dediny, a preto sa prihlási. Chlapi sa zhodnú, že druhým má byť Šimon.
Šimon zistí, že Drak je iný, ako sa o ňom hovorí, ale predsa mu neverí. Myslí si, že predal dobytok, vráti sa do dediny a podpáli mu chalupu. Drak sa vracia s dobytkom a mladou ženou Zoškou.
V epilógu stará mama - Eva - dorozpráva vnúčikovi, že až potom, keď videla Draka so Zoškou, uvedomila si, že mala čakať na dobrého Šimona, ktorý sa trápil preto, že ho nemá rada. Rozprávka sa končí klasicky: Potom žili šťastne, až kým nepomreli.
Kompozícia diela je veľmi komplikovaná, aj tu autor experimentoval. Na jednu udalosť sa pozerá z pohľadu viacerých postáv. Napr. príchod Draka Evinými, Šimonovými očami a očami dediny. Na lásku Evy k Drakovi sa pozerá na začiatku, aj v spomienkach starej mamy Evy.
Osoba rozprávača sa mení, najprv je rozprávač v 3. os. sg., neskôr priberá k sebe aj čitateľa alebo postavu a objaví sa v 1. os. pl.

Postavy
Drak, Martin Lepiš Madlušovie,
Čierny Macek
Starý hrnčiar Lepiš Madlušovie ho našiel raz na ceste, keď sa vracal z jarmoku. Nechal si ho, aby ho mal kto opatrovať, lebo bol slepý, ale ľudia z dediny rozprávali, že pri dieťati boli aj zlatky.
Starý hrnčiar s ním nechodil medzi ľudí, a tak sa o jeho existencii dedina dozvedela, až keď bol väčší a vodieval svojho opatrovníka do krčmy a do obchodu. Nehral sa s deťmi, nevedel sa k nim priblížiť, hovoril ako starý človek. Starý hrnčiar ho vyučil remeslu, bol veľmi šikovný, hrnčiarstvo rád robil.
Starý Lepiš padol do jamy, z ktorej brávali hlinu a Martin ako štrnásťročný ho sám vytiahol a uložil. Keď sa starec prebral, poslal ho po pomoc. Kým niekto prišiel, starý Lepiš zomrel. Dedina neskôr tvrdí, že Martin zabil svojho opatrovníka.
Vyrástol v štíhleho, počerného mládenca, s uhrančivými očami. Raz zastavil na lúke Evu, ktorá niesla trávu. Pobozkal ju na ústa a ani si nepýtal povolenie. Eva chodila za ním každý večer do vyžihárne, kde býval.
Keď ho dedinčania obžalujú, že zabil ženu v chotári, že je príčinou sucha a nešťastia v dedine a nakoniec ho aj zrania, Eva ho neopustí a ošetruje ho. Drak na druhý deň po vyliečení zmizne, opustí dedinu a ani sa s Evou nerozlúči. Nevieme, či sa dozvie, že má syna.
Na Eve mu nezáležalo viac ako na inej, kdežto z jej strany bol vzťah výlučnejší. Dlho pre ňu iný muž neexistoval a hoci sa vydala za Šimona, myslela na Draka a čakala ho.
Martin chce opäť pracovať a žiť v dedine, a preto ponúkne richtárovi, že dovedie dobytok z hory, ktorú obkľúčil lesný požiar. Poznal priesmyk, o ktorom iní nevedeli. Iste si domyslel, prečo dedinčania poslali s ním Šimona, ale nedá to na sebe znať. Je veľmi šikovný, vidno, že je zvyknutý pohybovať sa v horách.
Je citlivý človek, postará sa o spadnuté lastovičie mláďa, ale dokáže bez problémov podrezať a vypitvať barančeka. Pozná bačov a honelníkov.
Má rád Zošku, veselí sa spolu s priateľmi a známymi okolo vatry, zrejme ho majú radi. Nevieme, ako strávil roky, kým sa opäť do dediny nevrátil. Pozná veľa ľudí v Poľsku.
Odpustí Šimonovi, že mu podpálil chalupu, povie, že aj on mu v minulosti ublížil.

Eva
Pekná mladá žena, s hrubým vrkočom, pevných tvarov. Žena Šimona Jariabka, ktorý ju miloval a vzal si ju, hoci mala dieťa s Drakom.
Nevie sa prinútiť, aby bola milá k svojmu mužovi. Nezabudla na svoju veľkú lásku k Martinovi. Keďže z ničoho nič pred hrozbou dediny ušiel, roky tajne dúfala, že sa vráti. Nikdy sa na syna nedozvedal, hoci už u starej matky vyrástol a musela mu okrem šatstva posielať aj šlabikár do školy.
Jej muž cíti, že neprestala milovať Martina, a preto je nešťastný, mlčanlivý a zlostný. Ona všetko pokojne pretrpí a čaká. Manžel s ňou celé dni neprehovorí, len večer pred spaním jej oznámi, čo treba na budúci deň urobiť na gazdovstve. Eva počká, kým muž hlboko zaspí a potom vojde do izby.
Martin ju mal v moci, aj keď sa o to nijako neusiloval. Nič jej nesľuboval, nič s ňou neplánoval. Patrila mu bezvýhradne, bola bezmocná voči jeho vplyvu. Chodila celý rok do jeho domu, celé hodiny ho pozorovala, ako pracuje. Bola priťahovaná jeho osobnosťou. Keď sa vrátil, čakala, že ju vyhľadá, ale sa tak nestalo.
Keď sa Martin vracal s dobytkom do dediny, čakala pri plote a vyzerala ho - zbadala však aj tú, ktorá šla po jeho boku na malom koníku. On Evu nehľadal medzi ľuďmi, mal oči len pre Zošku. Zažila sklamanie a prvýkrát videla ich vzťah pravdivo.
Zastavil sa pred ňou jej muž - Šimon so smutnou tvárou, prvýkrát sa na neho pozrela s rumencom v tvári a prijala to, čo pre ňu celé dni s láskou robil - vystrúhanú a cifrovanú kúdeľ. Schovala si tvár na jeho pleci a oslobodzujúco sa rozplakala. Počarovanie prestalo pôsobiť...

Šimon
Jedna z najkrajších postáv v slovenskej medzivojnovej próze. Miloval svoju ženu Evu natoľko, že si ju zobral, hoci mala dieťa s iným - a ešte k tomu s Drakom. Prišiel za ňou do komory po dvoch rokoch, od narodenia syna a musel sa dobre potúžiť alkoholom. Pred dedinou bola verejne vyhlásená za prespanku a pri sobáši mohla byť iba bez party (ozdoba hlavy mladej nevesty), aby každý videl, že nie je nevinná.
Nežijú dobre. Šimon vie, že jeho žena čaká na Martina a ťažko to nesie. Zaťal sa, nerozpráva sa so ženou, pokiaľ nemusí. V ich dome je ticho.
V ten večer, keď sa Drak vrátil, zastal pred dverami a predstavoval si Evu, ako chodievala za ním s obedom na lúku, kde kosil:
"Zakaždým, keď ju zbadal, zaplesalo v ňom srdce radosťou, je to jednak len jeho žena, čo sa tu náhli orosenou trávou. Už-už chcel odhodiť kosu a vztiahnuť oproti nej ramená. Ale zakaždým búšilo ho čosi do pŕs, sotilo ho späť, takže keď sa Eva celkom priblížila, keď prišla k nemu na dva kroky a potreboval len vystrieť ruku, nevedel sa na ňu podívať."
Teraz sa odvážil zastaviť sa pri žene a oznámiť jej to, čoho sa roky najviac bál: "Vrátil sa ti."
Tie slová sú najťažšie v jeho živote, Evu miluje, ale povedať jej to nedokáže, lebo vie, že ona ľúbi iného. Bojí sa, že ho opustí, ale pre jej šťastie volí radšej to najbolestnejšie východisko: nech ide za milovaným mužom, lebo pri ňom je nešťastná. Dobre mu padne, keď sa Eva večer uloží na spánok v ich izbe. Obával sa, že utečie za ním v prvej minúte.
Žije celé roky pod strašným tlakom, zadúša ho obava, a preto sa úprimne teší spiacej Eve, hoci sám predstieral, že spí a nič nepozoruje:
"Akoby niekto sňal z jeho pŕs vlkolaka, ktorý ho dlávil a cical mu krv v hroznom, dusivom sne. Akoby ho v poslednej chvíli vytiahol z prepadliska, v ktorom sa už zadúšal."
Bráni sa celým svojím vnútrom tomu, že ho dedina chce dotlačiť k otvorenému konfliktu s Drakom. Oni sa mu chcú za čosi pomstiť, ale Šimon nerozumie, prečo by mu mal ubližovať on. Vedel predsa, keď si Evu bral, že má rada Draka... Chlapi si myslia, že Drak počaroval aj Šimonovi, preto sa do neho nepustil.
Podozrieva chlapov z dediny, že ho vystrojili po dobytok preto, aby mal príležitosť porátať sa s Drakom, keď tak neurobil hneď po jeho príchode. Ide teda s úmyslom doviesť dobytok, nie pomstiť sa Drakovi, lebo nemal začo.
Šimon toho ani na ceste veľa nenahovoril a Drak bol tiež ticho. Drak je aktívnejší, prvý začne robiť oheň, chystať jedlo atď. Šimon si všimne, že pozná kraj. Keď schádzajú zo sedla, Drak sa šmýka dolu úšustom a hrozí, že ho zachytí kotúľajúci sa kameň. Šimon na chvíľu zaváha, či nevyužije príležitosť, ale nakoniec zvolá: "Varuj dušu na doline..."
Drak v poslednej chvíli uskočí. Uvedomuje si, čo pre neho Šimon urobil, ale medzi chlapmi nebolo zvykom ďakovať.
Šimon sa po dlhom čase smeje, skáče ako mladík. Je oveľa mladší než Martin, takmer raz toľko, ale na tvári mal smútok. Veľmi mu odľahne, keď vidí, že Martin má v horách dievča, ktoré sa k nemu zaľúbene túli.
Šimon sa celkom nevymaní z vplyvu svojej dediny - v kútiku duše vždy striehne, či ho Drak neoklame. Nepresvedčí sa, či dobre rozumie tomu, čo vidí a podozrieva Draka, že stádo predal Poliakom. Utečie do dediny a z pomsty podpáli Drakov dom.
Ale Drak prichádza do dediny už tretíkrát v živote, tentoraz s dobytkom a s mladou ženou Zoškou. Šimonovi priniesol kúdeľ, ktorú zabudol v horách. Šimon sa hanbí za to, čo urobil.
Človek, ktorého mali za vraha a čarodejníka, nájde v svojom srdci aj teraz odpustenie.

Dej a ukážky

1

V dedine je večer. Presne taký ako všetky ostatné. Len opitý zvonár zvoní falošne na poplach. Eva má chvíľu obavy, ale potom si pomyslí, že sled večerných udalostí je neporušený. Sadá si na prah s kúdeľou, z diaľky vyzerá, akoby sa maznala s milencom.
"Dostala sa v spomienkach na príbeh, ktorý sa odohral pred rokmi, práve k tomuto miestu (keď jeho hlava, opretá o jej plece, krvácala z úzkej rany na čele a keď ona bozkávala toto miesto, namáčala obrúsok do vody a prikladala na ranu), keď odrazu, ako už toľkokrát predtým, vyrušil ju z myšlienok na neho krok toho druhého, čo zasahoval vždy vtedy, keď už-už zabúdala, že všetko je inakšie, než si predstavovala, že nie tamten, ale tento, Šimon Jariabek patrí k nej."
Dnes Šimon prehovoril:
"-Vrátil sa ti... (urobil dlhú pomlčku, akoby mu hrdlo zovrel kŕč)... vrátil sa Drak.
Ostatné slovo vytisol s najväčšou námahou a len-len že sa s ním nezadusil. Potom stisol kľučku, vošiel do izby a dvere za ním sa zavreli.
Chytila sa dlaňou za hrdlo pod bradou a dotackala sa k lavici konča stola. Nohy pod ňou poklesávali a ona padala, pridŕžajúc sa hrany stola, do akejsi hlbokej, bezodnej priepasti."


2
"Vrátil sa teda.
Vedela odprvoti, že sa raz vráti, a čakala, že sa vráti práve v takýto večer, keď jej prsia budú navreté túhou a jej ústa rozpuknú sa milosťou. Ako ho volali? Drak, Čierny Macek, Lepiš Madlušovie. A aké mená mu dávala ona? Ozaj, ako by ho oslovila, keby zrazu vyvstal pred ňou: vysoký, čierny, vychudnutý, s očami, ktoré vraj vedia porobiť?"

Spomína na Drakovu mladosť. Keď dospel, stal sa terčom zloby dediny. V čase sucha priviezol vrecia kaolínu na glazúru a dedinčania si mysleli, že je to múka. Vyrabovali mu dom, a keď videli, čo je vo vreciach, mysleli, že prečaroval múku na prach.
"-Zbojník, oklamal nás, začaroval múku na hlinu.
-Zabijeme ho strigôňa.
No jedného rána ho našli pastieri v tej istej jame, kde našiel smrť starý Lepiš."

Dedinské ženy už roznášali po dedine, že Eva sa prespala s Drakom. Dva týždne ho opatrovala, kým sa mu rana na hlave zahojila. Jedného dňa našla vyžinkáreň zavretú a Drak sa stratil bez slova rozlúčky.
"...po dvoch rokoch prišiel za ňou do komory Šimon a že ona bola už natoľko otupená a on natoľko opitý, že im na ničom nezáležalo, ani vtedy, ani potom, keď stála s ním bez party pred oltárom."
Vybehla pred dom, aby videla, či sa v jeho dome svieti a vrátila sa naspäť k mužovi.

3
Po dedine sa rozchýrilo, že Drak sa vrátil:
"Ženy sa ukradomky prežehnávajú, chlapi znechutene kľajú. Matere zháňajú deti po záhumniach a duria ich predčasne do postelí.
Drak sa vracia..."

V krčme sa chlapi o ničom inom nerozprávajú. Čakajú na Šimona Jariabka - ten by s ním mal urobiť poriadok. Odrazu vojde Drak:
"Pozdravil pokojne, zvoľna, dotknúc sa dvoma prstami strechy klobúka. Akoby tu bol odvčera, akoby si len pred chvíľou bol niekam odskočil."
Napije sa, naje, až keď odíde, do krčmy vojde Šimon:
"-Neskoro ideš.
-Prv si mal prísť, viťúz, boli by sme videli, či aj tebe odkväcne brada ako nám.
-Obzeral sa po tebe, a teba nikde."


4
"Šimon cíti, že sa ho Drakov návrat netýka viac ako ostatných a že ak musí zasiahnuť, urobí tak nie z vlastnej vôle, ale ako vykonávateľ dákej vyššej moci, ktorá si ho naslepo vybrala spomedzi ostatných."
Šimon vie, že nie Drak je pôvodca jeho nešťastia. Nerád vidí, že dedina si už vybrala pomstiteľa a škodoradostne očakáva, kedy sa stretnú. Žije svojím problémom.
Našiel v sebe silu, aby Eve oznámil, že Martin prišiel. Chce jej povedať, že môže ísť k nemu, že jej nebude v tom brániť. Počul, ako Eva vyšla. Myslel si, že hneď za ním utekala, a preto je šťastný, keď ju počuje o malú chvíľku vojsť do domu.
"Eva sa k nemu vrátila. Mohla tam zostať, ale vrátila sa a zostane pri ňom. Lenže práve tu je malý háčik: či naozaj zostane? Musí zostať. O to sa už postará on, Simeon Jariabek."
Prežil ťažkú noc, krásne ráno ho prekvapí:
"...je prekvapený, že je už skoro biely deň, že nebo na východe jasne planie ako sviatočne osvetlený oltár, že obilie stojí ticho a nepohnute ako náboženské zhromaždenie, že sa všetko nádherne ligoce v trblietavej rose a že mu nad hlavou vzrušene zatrilkoval škovran."
Šimon ide k vyžihárni vysliediť Draka, správa sa ticho, aby nikoho nevzrušil. Obávaného "čarodejníka" Draka nájde pri čudnej činnosti:
"...skúma každé hniezdo jednotlivo a pod tie, ktoré sú plné, pribíja úzke doštičky. Pekné zamestnanie pre chlapa!
Celkom zreteľne vidno lastovičie mláďa a jeho rozpleštený zobáčik so žltými fľakmi v kútikoch. Pritkýna si ho k ústam a dáva mu slinu spomedzi našpúlených perí."


5
Drak prišiel do dediny koncom júna.
"Po Jáne prišla však náhla suchota...
...pritom je každému nápadné a všetci na to myslia, že to má byť druhý suchý rok za ich pamäti. Ten prvý skončil sa Drakovým odchodom z dediny."

Ženy začnú mať reči o kliatbe, o božom treste. Všetci pozorujú Evu, tá sa však správa ako predtým. S Drakom sa nestretla. Ľuďom prekáža, že nedošlo k dráme, že sa chlapi nepobili.
Horúčavy sa stupňujú, začínajú horieť lesy, a to aj v tej časti, kde pasie dedinský pastier voly. Richtár s chlapmi preberá všetky možné cesty, ako vyslobodiť dobytok.
O takej ceste vie len jeden - Drak. Dovedie čriedu, ak mu sľúbia, že bude môcť opäť brať hlinu na hrnce pod Peklom.

6
Drak si dal podmienku, že chce pomocníka. Dedinčania Draka kritizujú, ale sami ísť nechcú:
"...krava je na otelení, žena na zľahnutí...; ...dievka, neviem, či sa neprespala...
-Viem, viem, - skáče im richtár do reči. -V komore sa myš okotila, kura vajce zniesla, poriadny gazda nemôže opustiť domácnosť v takomto položení."

Chlapi rozhodnú, že s ním pošlú Šimona:
"Šimovi neujde, Šimo dá naň pozor, ako na vlastný nos medzi očami.
Šimon, zdá sa, načúva pozornejšie: Naozaj nechcú od neho nič viac, len aby Draka odprevadil? Nie je to klepec? Nemajú bočné úmysly?"


7
Vydali sa na cestu:
"Obaja sú jednakej výšky, obaja idú jednakým krokom. Ibaže Drak je pri chôdzi trocha nachýlený a jeho silueta je štíhlejšia ako Šimonova.
Idú temným lesom, sprevádzajú ich lesknúce sa oči zvierat. Veľa toho nenarozprávajú."


8
Splývajú s prírodou, obaja k nej patria tak ako zvieratá, ktoré sa ani nevyplašia, keď okolo nich prechádzajú. Začína deň a im sa pomedzi konáre stromov zjavuje dvojramenný kríž ako symbol alebo upozornenie.
Šimon vidí vrchol Kriváňa v jeho majestátnosti. Cíti takú úctu ako pred slovami v katechizme. Musia zliezť do doliny a Šimon včas upozorní Draka na skalu, ktorá by ho mohla zabiť.
Došli až k miestu, kde bola uväznená črieda. Okolo bolo všetko v ohni. Dobytok bol vychudnutý, špinavý, hladní strážni psi sa konečne zbavili náhubkov.

9
Prešli cez Závory do Tichej doliny, kde bolo dosť trávy pre voly. Musia zmocnieť.
Drak pozná kraj, zohnal geletku so žinčicou a baránka, ktorého si upečú. Šimon ho pozoruje, uvedomuje si, že je kritickejší, ako by mal. Prekáža mu, že Drak zabil a očistil baránka, ale potom si uvedomil, že je zaujatý - Drak je veľmi šikovný a zručný.
Nerozprávajú sa, odovzdávajú si len pokyny a pokriky. Šimon rozmýšľa, prečo súhlasil, aby išiel s Drakom:
"...nie je v stávke už len Eva, ale čosi iného, väčšieho a významnejšieho...
...je to hádam jeho alebo Drakova česť. A je to hádam aj stratená dôvera ľudí..."

Začalo pršať, Šimon strúha Eve kúdeľ z dreva. Vystrúhal jej na ňu hada, ako sa ovíja okolo. Drak si dal dole pásku z oka, ktoré mu dedinčania pred rokmi vybili. Šimon si z hrôzou všimol, že sa jazva podobá na hada, ktorého vystrúhal.
Drak poslal do dediny chlapca, aby odkázal, že budú aj s dobytkom v Tomanovej. Šimonovi je divné, že každý deň kamsi odchádza.
Po dažďoch sa opäť všetko rozzelenalo:
"Dni sú ako lenivé bravy, prevaľujú sa v koryte medzi týmito dvoma vrchmi, spokojne si pokrochtávajú a nezdá sa, že by sa raz muselo dačo zmeniť na tomto poriadku. Od rána do noci stoja štíty na svojich miestach a strážia túto chvíľu, keď ležiac horeznačky pod svrčinou, hľadíme na biele obláčky a pripodobňujeme ich ku kŕdľu husí, plávajúcich po tichej hladine rybníka."

10
Konečne sa zberajú odísť. Drak ide popredku. Stretli sa s Poliakmi, ktorých Drak poznal. Podávajú si ruky - Šimon je podozrievavý, myslí si, že Drak predal dobytok Poliakom. Príde k nemu a napadne ho. Poliaci chcú pomôcť Drakovi v bitke, ale im to nedovolí.
"Šimonovi sa chveje pera. Dolná pera sa mu odškerila, odhalila zaťaté zuby a chveje sa ako v zimnici. Nozdry sa rozširujú, nestačia naberať vzduch pre rozbúrené prsia. Na sluchách a na čele mu vystupujú žili ako povrazy.
A náhle sa ruka zoširoka rozmáchne. Ťažký voliarsky bič švihne vzduchom. Krátko hvizdne vzduchom a prilipne svojím koncom na Drakovu tvár."

Martin musí Šimona udrieť, aby prestal útočiť. Stratí vedomie a uložia ho do koliby.

11
Preberie sa z bezvedomia: uprostred poľany je vatra a okolo nej ľudia. Pri Drakovi sedí dievča, veselia sa a spievajú. Šimon si myslí, že ho Drak dobehol. Ticho sa vytratí a poberie sa domov.
"Dôjduc k Drakovej vyžihárni, odbočil trochu z cesty, vyňal z kapsy práchno, kremeň, ocieľku a podpáli jej slamenú strechu."
Nemá pocit, že je víťaz, hanbí sa za to, čo urobil. Teší sa však, že Drak viac do dediny nepríde.
"Drak sa viac nevráti, Eva ho už nikdy neuvidí, patrí odteraz len jemu. Nemá však z toho objavu nijakej radosti. Výhodu, ktorú mu poskytuje, nezískal si v statočnom, chlapskom zápolení."

12
Richtárovi zreferoval, čo sa stalo a ten sa rozhodol, že pôjdu do Tomanovej po stádo. Odrazu sa zadíva na obzor.
"-Tamhľa... - ukazuje prstom rovno pred seba a chytá Šimona za plece.
Nedá sa rozoznať, či bodky stoja, alebo sa pohybujú. Ale istotne je to črieda."

Prichádzajú:
"Je tu aj Drak. Nie je však sám. Drží za uzdu nízkeho koníka. Na jeho chrbte sedí bokom, s nohami na jednej strane tá, čo mu včera čupela pri kolenách.
-Zabudol si kúdeľ v Tomanovej - vraví Drak a podáva mu kúdeľ."

Drakovi oznámia, že mu zhorela chalupa, nechce počuť, kto mu ju podpálil, i keď to tuší. Odpúšťa Šimonovi:
"-Viem, nedalo sa inakšie, ten, čo to spravil, vrátil mi len, čo som ja dávno vykonal jemu."

Epilóg
"-A potom? Čo bolo potom, stará mať?
Chlápä, ktoré celý večer driemalo pod materinským kamizolom a v polospánku načúvalo rozprávky o tom, ako Drak zachránil čriedu z Temných smrečín, vytrčilo teraz hlavu, posadilo sa na prípecku a zíza vypúlenými očami do kúdeľnej izby.
V mysli starej matky ešte raz ožíva stretnutie s počerným chlapcom, ktorý ju pobozkal rovno na ústa a pripomenie si aj chvíľu, keď jej muž Šimon podal kúdeľ, ktorú vystrúhal počas cesty za čriedou:
Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým viacej sa ona pýrila, až napokon musel uveriť, osmelil sa, pristúpil k nej a dotkol sa jej. Zdvihla k nemu oči a v každom oku trblietala sa plachá, odprosujúca slza.
A čo bolo potom, stará mať?
-Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili šťastne, kým nepomreli..."

Zoznam použitej literatúry
Chrobák, D.: Drak sa vracia. Tatran, Bratislava 1971.
Catlíková, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry, výber II. Enigma, Nitra 1997.
Beňadik, M.: Dobroslav Chrobák, po strmých cestách. Osveta, Martin 1988.
kol.: Malá československá encyklopedie II. D-CH. Academia, nakladatelství ČSAV, Praha 1985.

Napíšte Rogerovi

Home