Home

ALBERT CAMUS: CUDZINEC

Autor: Albert Camus (7. 11. 1913 - 4. 1. 1960) je jeden z popredných francúzskych autorov medzivojnového obdobia. Je zaraďovaný medzi existencialistov, aj keď on sám toto označenie po celý život odmietal. K tomuto zaradeniu dopomohlo Camusove blízke priateľstvo so Jean-Paulom Sartrem a jeho hrdina, ktorý bol zobrazovaný v krajných životných situáciách a hľadal zmysel života a šťastie.
Albert Camus sa narodil 7. 11. 1913 v mestečku Mondovi na juh od Bône. Jeho otec, ktorého rod pochádzal z Alsaska, pracoval ako robotník vo vinných pivniciach a podľahol zraneniu v bitke na Marne roku 1914. Matka, rodom z Mallorky, sa potom presťahovala do Belcourtu, ľudového predmestia Alžíru, a živila rodinu ako upratovačka. Vďaka štipendiu vyštudoval Albert v rokoch 1923 - 1930 lýceum a v rokoch 1932 - 1936 filozofiu na Alžírskej univerzite. Už roku 1930 u neho prepukla tuberkulóza, ktorá ho sužovala celý život, často tak akútne, že celé roky trávil v úplnej nečinnosti. Na univerzite si privyrábal, ale bol činný i inak: roku 1943 mu bola zverená ako členovi komunistickej strany ideologická propagácia medzi moslimami. V rokoch 1935 - 1936 zakladá s priateľmi Divadlo práce (Théâtre du Travail, neskôr Théâtre de l’Equipe) a záujem o divadlo ho už nikdy neopustí. Roku 1937 nastupuje ako novinár v Alger républicain a už roku 1938 píše hru o Caligulovi a tiež prózu, z ktorej sa rodí CUDZINEC. Roku 1940 sa ožení s Francine Faureovou z Oranu, potom odchádza do Paríža, kde sa stane redakčným sekretárom v Paris-Soir. Za okupácie sa účastní odboja hlavne ako redaktor časopisu Combat, ktorý potom riadi do roku 1947. Roku 1942 vychádza CUDZINEC (L’Etrager), rok nato esej Mýtus o Sizyfovi (Le Mythe de Sisyphe), koncom roku 1943 sa stáva lektorom u Gallimarda. Roku 1947 vychádza MOR (La Peste), roku 1952 esej ČLOVEK REVOLTUJÚCI (L’Homme révolté), roku 1956 román PÁD (La Chute), roku 1957 poviedky VYHNANSTVO A KRÁĽOVSTVO (L’Exil et le Royaume). 4. 1. 1960 Camus umiera pri autohavárii pri Villeblevinu, na mieste zvanom le Grand Frossard.

Camusove dielo: Cudzinec, Šťastná smrť, Vyhnanstvo a kráľovstvo, Človek revoltujúci, Caligula, Mýtus o Sizyfovi, Pád, Mor

Štýl: typické dielo existencializmu.

Útvar: román

Kompozícia: román je rozdelený na dve hlavné dejové časti, ktoré sú delené na očíslované kapitoly. Dielo vyšlo v českom, slovensko-francúzskom a slovenskom vydaní. V slovenskom preklade je súčasťou knihy, ktorá obsahuje ešte protifašistický román Mor (La Peste, 1947) a Vyhnanstvo a kráľovstvo (L’Exil et le Royaume, 1957), čo je súbor poviedok.

Konflikt: Meursault je cudzincom nielen v ľudskej spoločnosti, s ktorej konvenciami a pravidlami je drasticky konfrontovaný, ale aj vo svojom bezobsažnom živote, ktorého zmysel nevidí, hľadá, v podstate nenájde a je mu viac-menej ľahostajný. Konflikt sa vyhrotí, keď zabije Araba.

Hlavná postava:
Patrice MEURSAULT - je považovaný za postavu s prvkami autobiografie. Luchino Visconti, taliansky režisér, ktorý nakrútil rovnomenný film (Lo straniero), obsadil do tejto úlohy Marcella Mastroianniho, ktorý predstavuje výzor Meursaulta. V knihe nie je výzor dôležitý, ale Marcello Mastroianni sa nápadne podobá na Alberta Camusa.
Meursault, osamelý človek, nenachádzajúci zmysel života uprostred „nezmyselného“ sveta, je typická postava existencionalizmu. Je vkladaný životom do rôznych situácií, ale on ich prijíma bez rozmýšľania a nevidí v nich zmysel. Bezvýznamné sa mu zdá „priateľstvo“ s Raymondom, budúce manželstvo s Mariou. Veľmi dôležité sú jeho psychologické postupy, názor a pohľad na svet, spoločnosť, ale aj chápanie samého seba, vlastného života. Nevidí jeho zmysel. Názory z jeho úst pôsobia logicky, ale v ľudskej spoločnosti sú prinajmenšom nekonvenčné, ak nie šokujúce. Napríklad jeho názor na svadbu. (s. 27) Keď jeho priateľka svadbu vyžadovala, povedal, že súhlasí, ak jej na tom tak záleží, ale podľa neho je to zbytočné. Tak isto, keď sa Maria spýtala, či ju miluje, odpovedal jej, že na tom predsa nezáleží, sú spolu a to jej musí stačiť. Ale nemyslel to zle. To bol len jeho názor. Všímal si detaily, ktoré si iní nevšímajú. Napríklad šéfovi oznámi, že sa mu nepáči, keď už je popoludní uterák, ktorý visí pri umývadle a všetci sa doňho utierajú, mokrý a už to nie je pôžitok sa doňho utrieť.
Až chladnokrvné sa zdá jeho správanie, keď musí prebdieť noc pri zosnulej (jeho matke), ale jeho proste intenzívne svetlo v miestnosti oslepuje, a zaoberá sa touto myšlienkou. Chcel by, aby plačúca priateľka jeho matky bola ticho. Ale on to tak nemyslí, všetko berie, ako je a nezaoberá sa falošnými konvenciami. O svojej matke sa vyjadruje veľmi pekne. Pre neho je fyzické dôležitejšie ako psychické. (s. 10)
Meursault nikdy nerobil, čo sa mu nepáčilo a hlavne nie to, čo vyžadovala spoločnosť. Ku všetkému a všetkým mal vlažný až ľahostajný vzťah. Pobyt vo väzení za vraždu Araba sa mu nezdá ničím výnimočný, bolo mu to jedno, či je uväznený v cele, doma alebo v manželstve s Mariou. K Arabovi nemal nijaký vzťah, dôvodom, prečo ho zabil, bola jednoducho situácia. Mal pri sebe zbraň, stretol ho a hlavne tak odporne svietilo slnko. Zdá sa mu, že spoločnosť ho súdi za to, že dal svoju mamu do starobinca a za „chladnokrvnosť“, alebo že ho súdi bez ohľadu na neho, bez jeho názoru a vôbec by pri procese nemusel byť. Vidí, že tí, čo nad ním robia súd, sa cítia byť nevinnými, ale podľa neho je vinný každý. Nejde len o tých, ktorí sedia v súdnej sieni. Kdekto si dožičí pôžitku ho súdiť, aby zabudol na svoju biedu a ničotu, aby si pripadal ako osobnosť: dôležitý, spravodlivý, nevinný. Veľa ľudí, ktorí sa k nemu správali prívetivo, pred súdom svedčia proti nemu, aby si „nepohnevali“ spoločnosť. V texte sa objavujú zdanlivo bezvýznamné postavičky (napr. žena, ktorú si Meursault nazval malá automatická ženička), ktoré nad ním neskôr robia „kompetentne“ súd.
Keď ho odsúdia na smrť, odmieta kňaza, pretože sa mu to zdá zbytočné, nikdy neveril v Boha a kňazov záujem pokladá za neúprimný, veď o Meursaultovi nevedel nič. (s. 71) O smrti rozmýšľa ako o udalosti, ktorá musí raz prísť a nevidí v nej nič zvláštne, nechápe ju ako koniec, ani ako vykúpenie. (s. 68)

Dej: sa odohráva v medzivojnovom Paríži, v Alžíri a starobinci v Marengu. Je ohraničený smrťou Meursaultovej matky a blížiacou sa Meursaultovou popravou. Je jednoduchý, priamy, s minimálnymi odbočeniami.
Po tom, čo Meursault dostane správu o úmrtí matky, odchádza do starobinca na pohreb. Zvláštnymi zhodami náhod sa spozná s Raymondom a zabije úplnou náhodou jeho nepriateľa. Ona to síce pred „očami“ spoločnosti až taká náhoda nie je, ale to vie len Meursault. Dostáva sa do väzenia a na nekonečný súd. Spoznáva, koľko ľudí má zrazu oňho záujem, resp. záujem si na ňom očistiť vlastné svedomie. Je odsúdený na smrť.
Čitateľ s Meursaultom súcití, nehodnotí ho ako zápornú postavu, chápe jeho logické vysvetlenia. Má veľmi živý pocit nezvratnosti súkolia ľudského, iba zdanlivo spravodlivého súdu. (s. 66)

Príznačné scény (motívy): Je to motív nedeľného popoludnia prežitého na balkóne pozorovaním ulice. Myslím, že nedeľu nemá rád. Ďalej Meursault a jeho kolega naskakujúci na idúce nákladné auto, aby sa zadarmo odviezli. Veľmi živé opisy počasia, hlavne slnka a okolitého prostredia, ale len zriedka prírody, ide skôr o opisy výhľadu z okna, cely a podobne. Názor na svadbu a ženy.

Spojitosť s inými dielami: Camus napísal dielo Šťastná smrť, ktoré ale nemôžeme považovať za predchodcu Cudzinca, aj keď sú tam použité rovnaké motívy a tá istá hlavná postava. V Cudzincovi je motív múru (ako Sartre - Múr). (s. 66). Majú takmer identický názor na ženy. Visconti natočil úplný prepis Camusovho diela, ale vo filme veľmi chýbajú také dôležité momenty, akými sú Meursaultove názory a pohľady na rôzne veci.
Camus, ako takmer všetci existencionalisti za zaoberá aj otázkou šťastia a slobody. Vyslovuje názor, že „človek nikdy nie je úplne nešťastný“ (ani vo väzení).

Vlastný názor: Cudzinca považujem za vrcholné dielo Camusovej tvorby, nakoľko odráža jeho skutočné zmýšľanie, je mu bližšie ako Mor, mnohými kritikmi považovaný práve za vrchol Camusovej tvorby. Viscontiho prepis diela považujem za obrazové dokreslenie Camusovho. Rozhodne odporúčam najprv si prečítať knihu, až potom si poprípade pozrieť film. Čo sa týka prekladov, za kvalitnejší pokladám český. Je pestrejší, lepšie vystihuje situáciu a pod. Ako český jazyk sám o sebe.

Ukážka: typický citát: „Som si istý sám sebou, som si istý všetkým, istejší ako on (kňaz), som si istý svojím životom, aj tou smrťou, ktorá príde. Áno, mám len to. Ale aspoň tú pravdu držím v hrsti, tak ako ona drží v hrsti mňa. Mal som pravdu, ešte vždy mám pravdu, vždy som mal pravdu. Žil som tak, ako som žil, a bol by som mohol žiť inak. Urobil som toto a tamto. Urobil som jedno a neurobil druhé. No a čo?“
„Pomyslel som si, že som zase strávil jednu nedeľu, mamička je teraz pochovaná, zajtra pôjdem zasa do roboty a v podstate sa vlastne nič nezmenilo.“
„Bolo mi jedno, či som alebo nie som jeho kamarát, a on vyzeral, že po tom túži.“

Použitá literatúra: Camus, Albert: Cudzinec. Mor. Vyhnanstvo a kráľovstvo. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1992

Napíšte Rogerovi

Home